O tom, prečo sa pavúky s muchami prestali kamarátiť (Rozprávanie)

O tom, prečo sa pavúky s muchami prestali kamarátiť (Rozprávanie)

Veľa vecí viem, ale odkedy sú pavúky s muchami nepriateľmi, to veru neviem... a možno sa to už ani nikdy nedozviem.

Vraj voľakedy dávno žil pavúčik spolu s muškou v malom domčeku na okraji tichého lesa. Domček na konáriku bol obkolesený nádhernými pavučinkami,

ktoré ho chránili pred votrelcami. Z domčeka bolo počuť veselý bzukot mušky, ktorá sa starala o domácnosť. Až raz sa všetko muške zunovalo a zatúžila, keďže mala krídelká, zaletieť aj do iného lesa a zažiť nejaké dobrodružstvo vo svojom nudnom mušom živote. Pavúčik, keďže mal svoju mušku rád, súhlasil s výletom. Rýchlo si utkal laná, pomocou ktorých sa zavesil na mušku a mohli sa vydať na dobrodružnú cestu.

Malá muška od veľkého vzrušenia radostne bzučala zo spánku a pavúčik sa tešil z muškinho šťastia. Len čo vyšlo slniečko a vysušilo jagajúce sa kvapky rosy na pavučinkách i na krídlach mušky, pavúčik utkal ochranné dvierka okolo domčeka. Hupol do cestovnej siete a muška vyletela až nad ten najvyšší strom v lese. To vám bola nádhera! Pavúčik nikdy takú krásu nevidel! Muška od toľkého šťastia hlučne bzučala, čo bzučala, ona spievala. Na svojej ceste stretávali nové stromy, kvety, chrobáčiky, vtáčiky, motýle. Ešte v prvý deň svojej cesty narazili na obrovský roj múch. Nepekne a veľmi hlasno bzučali a vôbec neboli pekné. Ale muška bola presvedčená, že sa konečne stretla so svojou rodinou. Muchy ju hneď vtiahli medzi seba a rozhodli sa ju slávnostne prijať do svojej veľkej rodiny. Usporiadali veľkú hostinu. Pripravili kvapky rosy, rôzne druhy farebných kvetných nektárov a kvapôčiek medu. Pri veľkolepom hodovaní sa muška cítila ako v siedmom nebi. Začala jej prekážať veľká sieť, v ktorej visel pavúčik, vlastne škaredý pavúk. Už ho nepotrebovala, veď

mala toľko kamarátok. Počkala na vetrík a bez rozlúčky zhodila zo seba laná pavučinkovej cestovnej siete aj so smutným a veľmi sklamaným pavúčikom. Vietor pavúčika odniesol veľmi, veľmi ďaleko...

Hostina trvala dovtedy, pokým sa všetko nezjedlo. A keď muchy premohol smäd a hlad, najstaršia mucha zavelila, kam sa zase poberú na ďalšie hodovanie. Poznala jeden dom, v ktorom bola vždy kopa dobrého jedla. Dom nebol ani ďaleko, len na druhej strane tichého lesa. Veľký roj múch sa rútil priamo do otvoreného okna pekného domčeka. Keďže to bolo naozaj veľmi dávno, ľudia nepoznali ochranné siete na okná, muchy doleteli priamo na veľký stôl. V strede stola stál maľovaný džbán, v ktorom bol do polovice naliaty sladučký med. Keď ho muchy zbadali, začali sa tak hlasno tešiť, že zobudili starého človeka. Ten, keď zbadal hnusné muchy, zobral veľký kus látky a začal drzé muchy odháňať. Ale muchy boli naozaj veľmi drzé a chceli starému človekovi prejsť cez rozum. Vrhali sa do džbánu, aby si uchlipli trošku medu. To sa im však stalo osudným, pretože...

Pretože smutného pavúčika vietor zavial cez otvorené okno až na kraj džbánu. A nešťastný pavúčik, aby zahnal obrovský smútok zo zrady mušky, začal pliesť pevnú sieť, lebo vlastne nič iné ani nevedel. Muchy miesto medu okúsili zradnú sieť, ktorá im už nedovolila vzlietnuť a čím sa viac v nej trepali, tým ich sieť pevnejšie držala. Keď to zbadala muška, od strachu si sadla starčekovi na nos. Ten sa zahnal a bolo po hlúpej muške.

A od tých čias pavúčikovia tkajú svoje siete, aby do nich chytali drzé a hlučné muchy. A múdremu gazdovi nevadí, že má niekde v kútoch pavučiny. Veď veľmi dobre vie, ako mu slúžia.