Fakty lezú po stene (Rozprávanie)

Fakty lezú po stene (Rozprávanie)

Neublížila by som ani muche. Hyperbola? Nie. Fakt vyzlečený dohola.

Živými svedkami sú tí, čo boli doposiaľ (násilne) umiestnení do mojich zariadení. Nech im je zem ľahká!

Napríklad švehla Moly. Našla som ju vo vani, vychudnutú a zmätenú. Škoda,

že som si vtedy nedopriala krátke zamyslenie, či som už videla švehlu s nadváhou. Môj sklon k evakuácii všetkého drobného a dýchajúceho by som možno dokázala potlačiť.

Jej existenciu som vhodila do klzkého skleného pohára, kým som zo škatuľky vyhadzovala vatové tyčinky a robila do nej ihlou diery na dýchanie. Do vzniknutého zariadenia pre zdravotne oslabené švehly som následne Moly umiestnila. Pre zdomácnenie plastom ohraničeného priestoru som tam vhodila dva gaštany. Google mi prezradil, že švehly sa živia okrem iného kancelárskymi potrebami ako papier a lepidlo. Tak som teda zo zošita geografie odtrhla kúsok z recyklovaného štvorčekovaného papiera a naaranžovala ho dovnútra. Slamkou som pravidelne Moly zásobovala vodou. Mojím cieľom bolo poskytovať jej bezplatne služby, pokým neskončí zima. Na jar som ju plánovala vypustiť do krásnej prírody nášho sídliska.

V tom čase som začala s budovaním kampane: Nezabíjajte hmyz! Hnutie pramenilo v papieri veľkosti formátu A4, kde som hájila práva chrobákov. O tomto dôležitom kroku v evolúcii ľudstva vedeli traja ľudia – mama, otec a najlepšia kamarátka. Nikto z nich ma nebral vážne.

Zatiaľ čo som bojovala za rovnocennosť medzi ľuďmi a hmyzom, môj zverenec umieral.

Mala som kamarátku, ktorá pre mňa istý čas mala pochopenie. Kým sme spoločne ešte na prvom stupni čakali na čitateľský krúžok, na školskej chodbe sme zachraňovali muchy, ktoré vošli, no nevedeli vyjsť. Chytali sme ich do dlaní (tie vitálnejšie príp. za krídla) a púšťali cez otvorené okná von.

Kamarátka raz vyhlásila, že jednu muchu si vezme domov a bude ju chovať. Ja som na to, samozrejme, mala prostriedky, a tak som pri najbližšej ,,SOS akcii“ priniesla už spomínanú škatuľku od vatových tyčiniek. Kamarátka si vyhliadla krotkejšiu muchu, ktorá dobrovoľne sedela na jej prste a zavrela ju do nej. Po ceste domov som ju poučovala o správnej starostlivosti, kým ona niesla škatuľku ako sám dar Boží. Mucha vo vnútri ale odrazu spadla na chrbát a začala krčiť nohy. Obe sme boli vystrašené – veď to nie je len tak, keď vám niekto zdochýna pred očami. Napadlo mi, že možno mrzne, veď vonku vládol chlad. Presviedčala som kamarátku, aby ju vzala do dlaní a dýchla na ňu. Najprv sa zdráhala, no keď som sa od zúfalstva rozplakala, poslúchla ma. Ja by som to asi neurobila. Mala som panický strach z mŕtvol a vôbec – čo keby sa predsa len zobudila a vletela mi rovno do úst?

Mala som pravdu. Mucha sa naozaj pod teplým dychom prebrala. A možno žije až dodnes.

Pokiaľ niekomu nevliezla do úst.

Ani dnes sa nemôžem ubrániť tomu, aby som v lete nepreskakovala mravce na horúcom betóne. Aby som sa v kuchyni vlastným telom nepostavila za zmätenú muchu, ktorú chce oco plesnúť. Aby som na prechádzke v lese neotáčala bezradných chrobákov naspäť na končatiny.

Považujú ma za blázna. Pretože si vážim život.

Nemôžeme zaprieť, že sú nám podobní – rodia sa, aby sa učili, pracovali, našli si pár, stvorili potomkov a umreli. Všetko ostatné je druhoradé.

A aký je z nich osoh?

Odpovedám otázkou: Aký je osoh z nás?

Očakávame, že všetko, čo je v našom svete, je pre nás. Každú vetu, gesto, pohyb začíname slovom ,,ja“.

Nie ,,ja“ ani ,,ty“, ale ,,my všetci“...

aké naozaj sú?

Nič nie je háveď, čo na Zemi žije, to nás učí naša učiteľka biológie. Všetci na Modrej planéte sme jedna rodina, hodina biológie práve začína.

Pavúky vraj sú tvory príliš nohaté, povedalo v triede jedno dievča okaté. Však nech lepšie sa pozrie na pavučinu, tam prenášačky chorôb muchy hynú.

Letí včielka, letí, no nie strašiť deti, ale do roboty, opeľovať kvety. Žihadlo ako zbraň tasí, len keď ju niekto ohrozí.

Podobne ako osa, čo poletuje rada bosá, ani ona vás so žihadlom nenaháňa, pichá len toho, kto sa na ňu oháňa.

O ucholakovi vznikla hlúpa povera, že rád sa z nášho ucha pozerá. Ak sa tam niekedy ocitol, tak len omylom, ľudia si viac ohrozujú uši mobilom.

Čo taká dážďovka, prečo ju Jožko nemá rád?

Vraj vyzerá ako malý had. No ona o pôdu sa stará, kyprí, prevzdušňuje ju za záhradkára. Užovka aj vretenica, dážďovky veľká sesternica, hryzie, len keď je pristúpená, tak pod nohy pozeraj sa, Zdena!

Vďaka nim nepremnoží sa sivá myš, tak hlodavce šup do svojich skrýš!

Fuj, slizká je každá žaba, kričí z poslednej lavice Gaba.

No múdry Paľko ju poučí, že lepkavým jazykom otravné komáre rozpučí.

Janka pod čiapkou ukrýva si vlasy, lebo sú vraj korunou krásy.

Bojí sa, že netopier sa jej do nich zapletie, no iba ak sa mu to v hlave popletie.

A čo také medvede? Patria tiež medzi hávede?

Vraj priťahujú ich kontajnery, tomu Katkina babka verí.

No je to len chyba človeka, keď medveď z lesa k príbytkom uteká, lebo človek mu zberá plody všetky, huby, maliny, čučoriedky.

Domácu úlohu ukradla mi straka, vyhovára sa žiačka dáka. No tá v tom nemá prsty, len ľudia sú dlhoprstí.

V triede rozčuľuje sa Hana, vraj líška je prefíkaná.

No ryšavka to o sebe netuší, tak deti, na hodine nerušiť!

A ďalšie zvery, čo povieme si o nich? Už dnes nestihneme, zvoní...