Ako nám osa vylepšila priemer z matiky (Rozprávanie)

Ako nám osa vylepšila priemer z matiky (Rozprávanie)

Naša trieda nebola ničím zvláštna. Bola v zlom stave ako všetky ostatné. Popísané lavice, olupujúca sa omietka, skriňa, ktorá sa nedala otvoriť a okno, ktoré sa nedalo zavrieť. Dotieravé muchy zvyčajne krúžili okolo svetla a všetkých poriadne znervózňovali.

Ale dnes nie. Dnes sme mali matiku a to znamenalo, že sme všetky muchy vyhnali von, okno zalepili lepiacou páskou a v napätom tichu čakali, kým príde Striga. Nečakali sme dlho. Striga sa ukázala hneď po zazvonení. Zabuchla za sebou dvere a pomalým knísavým krokom sa dotrepala k stolu. Takmer dvojmetrová stvora s prešedivenými vlasmi škúlila ako sup ponad rámy okuliarov posadených na špičke orlieho nosa. V hrčovitej ruke namiesto ukazovadla zvierala plastovú lapačku na muchy.

„Vyberte si papiere!“ prikázala škrípavým hlasom. Vytrhla som papier zo zošita. Celá trieda čakala na zadanie písomky, o ktorej dopredu nikto

nevedel. A Striga začala diktovať. Už po prvých slovách bolo všetkým jasné, že niečo také sme nepreberali, ale medzi matikárkine záľuby patrilo rozdávanie pätoriek. „Desať minút!“ povedala prísne.

Pustila som sa teda do počítania. Po šiestich minútach sa mi už dymilo z hlavy, no úlohu som vypočítala. Niečo také sme sa skutočne ešte neučili, našťastie som však patrila medzi chytrejšie deti. V duchu som ľutovala ostatných spolužiakov. Aj Filip v zadnej lavici mal na tvári súcitný výraz. Pohľady sa nám stretli a on na mňa nepatrne žmurkol. Nie preto, že by som sa mu páčila. Bol to náš tajný signál. Znamenal sprav ťahák. A ak bola naša trieda v niečom dobrá, bola to tímová práca. Odtrhla som z papiera maličký zdrap a rýchlo naň naškrabala riešenie. Potom som guľôčku nenápadne podala Betke, a tak dva ťaháky, odo mňa aj Filipa, nacvičene putovali triedou. Dúfala som, že aspoň jeden z nás to má správne. Striga si ako vždy nič nevšimla, lebo za osem rokov sa z nás stal dokonale zohratý tím. Jaro mi podal Filipov lístoček s ťahákom a ja som ho nenápadne pod lavicou otvorila, aby som mohla porovnať jeho riešenie s mojím.

„Čo to tam máš?“ zaškriekala Striga a pomaly krívala ku mne. Srdce mi od strachu vyletelo do krku a žalúdok div že mi nespadol do gatí. „Daj to sem!“ Bola už takmer pri mne, keď sa v triede ozval zvláštny zvuk. Niečo medzi vrčaním leva a motorovou pílou.

Bzzzz.

Striga sa zamračila a pohľadom blúdila po triede.

Bzzzz.

Zdvihla lapačku pripravená na úder a ja som dúfala, že neudrie mňa.

Bzzzz.

Vtedy som si ju všimla. Celkom maličká osa zmätene krúžila okolo svetla a nepokojne bzučala. Niekoľko spolužiačok potlačilo výkrik, ale nikto z nás sa ani nepohol. Osy boli u nás častými návštevníčkami, tak sme sa, aj na vlastných chybách, naučili, ako sa máme k tým tvorčekom správať. Striga

to však nevedela. Keď si osu všimla, začala divo mávať lapačkou a pritom neprestajne kričala na nás i na osu. Tej sa jej urážky očividne nepáčili. Zletela dolu a pristála Strige na krivom nose. A splnila si svoju osiu povinnosť. Matikárka spustila hrozný krik a s jačaním vybehla z triedy. Tak ti treba! pomyslela som si. To máš zato, že nás skúšaš z toho, čo s nami nepreberieš. Uškŕňajúc sme za ňou pozerali, ale situáciu sme využili na to, aby sme si dopísali príklady.

„Vďaka osám!“ vykríkla som s úľavou, aj keď mi srdce stále splašene bilo. V duchu som si sľúbila, že raz založím Združenie na ochranu hmyzu. Ani sa mi nesnívalo, že nám obyčajná, nepríjemná osa zachráni priemer z matiky. Toho dňa sme už Strigu nevideli. Keď sa neukázala ani na druhý deň, zašli sme za triednym, ktorý nám s poľutovaním oznámil, že pani učiteľka bude dlhšie práceneschopná.