Ja a rúfus (Rozprávanie)

Ja a rúfus (Rozprávanie)

Už ako malá som považovala hmyz, a hlavne pavúky, za odporné stvorenia. Len čo som zbadala malého pavúka, ktorý z pavučiny na mňa pozeral svojimi ôsmimi malými očkami, začala som pišťať. Môj piskot bol taký hlasný, že ho bolo počuť na celú dedinu. Pišťala som dovtedy, kým malý pavúčik nezmizol. Vyhýbala som sa hmyzu a hlavne pavúkom. Čím viac som sa im však vyhýbala, tým viac mi robili napriek.

S pribúdaním rokov som sa bála hmyzu a pavúkov čoraz menej. Dokonca som si na trináste narodeniny želala ako darček Strehúňa škvrnitého. Rodičia boli prekvapení z môjho výberu darčeka, ale dostala som ho. Bola som veľmi šťastná. Ja som dostala domáce zvieratko a on dostal svoj nový domov i nové terárium. Dala som mu meno Rúfus. Bol to najväčší pavúk, akého som v živote videla. Dĺžku tela mal asi 3 cm a nohy približne 6 cm.

Telo bolo zavalité a husto chlpaté. Na čele mal štyri malé očká a nad nimi štyri oveľa väčšie oči. Preto mal taký veľmi dobrý zrak. Svoju korisť si nezamotával do pavučiny, ale lovil ju skokom. Po ulovení sa do svojej obete zahryzol a vypustil do nej jed a tráviace šťavy. Po chvíľke ju vysal. Musela som dávať pozor, aby ma neuhryzol, aby som potom nemala infekciu, alebo aby som nedostala nejakú chorobu. Cez deň bol v podzemí, málokedy z neho vychádzal. Častejšie bol vonku v noci.

I keď Rúfus bol prevažne nočný tvor, nikdy by si nenechal ujsť otvorené terárium. Raz som zabudla zavrieť terárium a nedopadlo to veľmi dobre. Rúfus si chodil po dome ako sa mu zachcelo. Nehovoriac o tom, že sme mali akurát návštevu a on sa usadil na sedačke. Na mieste, kde sedávala mamka. Rúfus, keď sa nehýbal, vyzeral ako spona do vlasov. Mamka si myslela, že to je moja spona a zdvihla ju... teda môjho pavúčika. Keď uvidela že sa „spona“ hýbe, hodila Rúfusa na stôl. Stôl bol celý zaplnený koláčmi, chlebíčkami obloženými misami... Rúfus po nich chodil sem a tam. I keď Rúfus by nikomu neublížil, a bol dokonca viac vystrašený ako hostia a rodičia, oni začali ako

prví pišťať od strachu. Rúfus sa piskotu, pravdaže, zľakol a zo stola mi skočil priamo do dlane. Cítila som, ako sa mu trasú jeho chlpaté nôžky, nikdy sa mu tak ešte netriasli. Veľmi sa bál toho pišťania, tak som ho hladila a utekala s ním do mojej izby, preč od toho piskotu. V izbe som ho dala naspäť do terária, aby sa upokojil. Hneď, ako som ho doň uložila, utekal sa skryť do podzemia. A ja som terárium už starostlivo zavrela.

Od tej doby som terárium kontrolovala častejšie, aby sme sa vyhli ďalším podobným situáciám. Aj keby som zabudla terárium poriadne zavrieť, Rúfus by už viackrát z neho neodišiel. Tam mu je predsa len najlepšie.

Po šiestich rokoch som sa rozhodla pustiť ho do voľnej prírody. Vypustila som ho na blízku lúku v našej dedine. Bolo to pre neho najlepšie. Keďže je zákonom chránený, nemohlo sa mu nič stať, a tak si mohol voľne dožiť svoj už kratší pavúčí život.