Mĺkvi spolubývajúci (Rozprávanie)

Mĺkvi spolubývajúci (Rozprávanie)

Rozrazila som dvere a vošla do miestnosti. Podlaha zavŕzgala. Nadýchla som sa typickej vône môjho pralesa a zhodila zo seba školskú tašku. Jorgen, môj najlepší kamarát od ôsmej triedy, ktorý mi pivovou fľašou kedysi zlomil zub, stál ako priklincovaný na chodbe a nezdalo sa, že by chcel v najbližšej chvíli prekročiť prah dverí. Bál sa mojich spolubývajúcich... ako väčšina ľudí. Zvraštil tvár, keď som ho schmatla za golier a vtiahla dovnútra.

Po škole sme zakaždým chodili k nemu, ale keďže práve maľujú, museli

sme prísť sem. Nebol z toho veru nadšený. Našľapoval na parkety tak opatrne, akoby boli pod nimi zakopané míny. Keď som za nami zabuchla dvere, nadskočil a zostal stáť uprostred izby. S nádejou v očiach sa na mňa pozrel. Možno čakal, že si to rozmyslím, ale nemienim poľaviť. Navyše, je čas kŕmenia. Hlasno si povzdychol, ako to väčšinou robí, a zhodil zo seba batoh, rovnako ako predtým ja. Uznanlivo som prikývla a pobrala sa k vozíku so zaváracími pohármi naplnenými živými cikádami. Skúmala som ich podlhovasté telá, kým si Jorgen sadal na posteľ rovno oproti Marsovi, môjmu jašterovi. Pomaly vyplazuje fialový jazyk a ešte pomalšie ním kĺže po skle. Vždy mi je pritom do smiechu a keď vidím Jorgenovu znechutenú tvár, nedokážem sa nesmiať. Odšraubujem veko pohára a naučeným pohybom vytiahnem malú cikádu. Mrví sa medzi mojimi prstami, kope tenkými nožičkami a len ťažko sa zmieruje so svojím osudom. Nemilosrdne ju hodím Marsovi, ten si ju však nevšíma a ďalej líže sklo.

Vezmem druhý pohár, ten, v ktorom mám ovocie, a zoberiem do rúk štvrtinu pomaranča, pretože chameleón Jupiter sa na rozdiel od ostatných neživí hmyzom. Ešte stále sa naňho hnevám, pretože keď som ho dostala, bol krásne zelenkavý. Po čase sa však sfarbil do oranžova. Je to ten najškaredší farebný odtieň, aký poznám. Možno je to nežiaduci účinok pomarančov, keďže aj tie sú oranžové. Rovnako ako Mars, ani Jupiter si potravu nevšíma. Nie je to tým, že by neboli hladní, sú len leniví.

Medzi nimi je drobné šesťdesiatcentimetrové terárko, v ktorom žijú Venuša a Zem, dva škorpióny. Usmejem sa na ne. Oba sú schované pod šupinatou kôrou stromu. Tie netreba tak často kŕmiť.

„Alma, toto nie je normálne. Čo keď ťa to usmrtí!?“ Otočila som sa tvárou k Jorgenovi. „Škorpiónie bodnutie nie je bolestivejšie ako bodnutie včely. Iba výnimočne môžu u človeka nastať smrteľné alergické reakcie,“ odpovedala som vecne. „A čo tá tarantula?“ oponoval. Och, áno. Moja najmilšia Viola. Zabodla som do nej pohľad, ktorý mi vrúcne znežnel. „Mala by si ich vrátiť škole,“ útočil Jorgen. Tak to teda nie! Škole ich nikdy nevrátim. Učitelia

boli náhodou dosť radi, že som ich zvierat zbavila. A u biológa mám body navyše. A prváci sú nadšení, že môžu loviť svrčky a cikády. Zapojila som do toho v podstate celú školu. Všetci sme spokojní. Jorgen to dobre vedel. Vedel, ako veľmi mi na mojich spolubývajúcich záleží.

Nadvihla som veko Violinho terária. Pozrela na mňa všetkými štyrmi očami. Pavúky sú majstrami úniku, Viola však na útek ani len nepomyslela. Opatrne som ju vzala do rúk. Schúlila sa mi na dlani, pričom ma jemne šteklila drobnými chĺpkami. Otočila som sa k Jorgenovi. Zbledol. „Alma, čo to robíš?“ Rozpustila som si vlasy. Tesný vrkoč ma už na temene hlavy tlačil. Do očí mi spadla ofina a husté kadere pohladili moje ramená. „Vieš, Jorgen, veľa ľudí si myslí, že pohryznutie tarantulou je smrteľné, ale je to to isté ako s včelami. Tarantuly nevyžadujú veľa starostlivosti, sú rady samy a je zaujímavé pozorovať ich. Okrem toho je Viola veľmi prítulná.“ Prisadla som si na posteľ. Jorgen nás pozoroval s hrôzou v očiach.

„Nie je dôležité porovnávať svet podľa toho, čo vidíme, i keď aj na tom záleží, ale podľa toho, čo cítime.“ Vzala som ho za ruku. Nebránil sa, ale prsty sa mu triasli. Obrátila som ju dlaňou hore, položila tesne vedľa tej mojej a dala tak možnosť Viole prestúpiť. Tá natiahla jednu z čierno-oranžových nôh a dotkla sa Jorgenovho ukazováka. Zatajil dych. Viola s eleganciou pavúčej dámy spravila presne to, čo som čakala, prestúpila z mojej dlane do Jorgenovej. Pomaly sa začal uvoľňovať a zvykal si na Violu rovnako ako ona na neho.

Nadšená tým, že sa celý môj svet zrazu ocitol v jednej miestnosti, založila som si vlasy za ucho a pobozkala Violu na hebkú hlávku a ona sa spokojne zavrtela.