Jedného dňa som sa rozhodol, že zohrejem môjho Fufíka (chameleóna) na jarnom slniečku. Tak som si ho nežne, opatrne zobral, aby nedostal stres, prihováral som sa mu a hladil. Slniečko bolo príjemne zubaté, tak som ho položil na tujky pred domom. Chameleón má klepetkové chodidlá, tak nespadne. Vie sa krásne prichytiť. V prostredí si pomáha chvostíkom. Ja som musel na minútku odbehnúť, a keď som sa vrátil, už tam nebol. Strašne som sa zľakol. Mám ho rád! Fufík je môj kamoš, čo neodvráva, súhlasí! Očami som behal po tujkách, hrabal pod tujkami, v tujke nič! Asi mi ho zožral kocúr. Aj som skoro plakal. A vtom ten môj kamoš chameleónsky si sedí tam, kde som ho nechal. Len dokonale splynul s prostredím. V prírode je to super zariadené. Prečo by mal byť potravou, keď môže byť neviditeľný a vyhrievať sa?
Učím sa s týmito príšerkami pracovať a maminka sa učí s nimi žiť. Tarantulu, moju chlpaňu, nemá rada. Ináč znesie všetko, myšky, potkany, cvrčky, hady, strašilky, prakobylky, šváby... Moja chlpaňa ma prekvapila, a to dokonca dvakrát. Raz som bol nešťastný, lebo nežrala už niekoľko týždňov a bál som sa, že zomrie. A veru. Idem čistiť terárko a tam nehybná tarantula. Skoro sa mi zastavilo srdce, ale povedal som si, že príroda je už raz taká. Jemne som zdochlinu zobral a odložil na pamiatku. Čistím terárko a tu vidím z kupoly vytŕčať čierne veľké chlpaté laby druhej tarantuly. Zľakol som sa. Bola krajšia a väčšia ako chlpaňa. Hneď mi bliklo, čo sa stalo. Tak tá moja chlpaňa sa prosto len zobliekla. Aj hryzadlá, chĺpky. Úplne dokonale. V prírode je to už tak, nastraší vás aj prázdna koža z pavúka. A predsa sa jej netreba báť.
Naša prvá tarantula bola u našej maminy v nemilosti. Musela spávať pod hrubými knihami v zamknutej skrini a zamknutej izbe. Mala strach, že vyjde
a ona to neprežije. Stále sme ju presviedčali, že nič také sa nemôže stať. Prvé terárko som mal dosť malé, dnes to už viem. Všetci chlapi maminu presviedčali, že sa von nikdy nedostane. Až raz môj starší brat letel dole po dome, hore po dome, oči vypleštené a mamina zdúpnela. A veru, celá rodina pozerala, ako sa milej tarantule tratia nožičky za nábytkom. Mamina letela dole, hore a prišla s veľkými rukavicami a ešte väčším lopárom v ruke. Kričala: „Uhnite, hneď ju zneškodním!“ No brat, tiež milovník hávede, jemne strčil ruku za skriňu a milá tarantula si na ňu vyliezla. Myslím, že aj brat v ten deň prekonal svoj malý strach a mamina veľký. Nevedeli sme, že tarantuly sa v prípade potreby vedia vymrštiť. Odvtedy mala sieťku a mohla spať na okne. Aj tie zvieratá vedia, ako sa dostať zo skrine.
Príšerky potrebujú ďalšie príšerky. Na krmivo. To nám robí najväčšiu neplechu v dome a v aute. Smrad z myší je ozaj cítiť v aute ešte pár dní. A keď taká myška či potkan prehryzie krabičku alebo tatinovu ruku, tak je prúser. Môj tatino sa nebojí ničoho a nikoho. Len tretej svetovej. Keď bol na vojne, volali ho Srnec, pretože toto zviera chytil a skolil holými rukami. No chytiť myšku v aute... Tá malá potvora sa vie skryť hádam aj v dierke od zapaľovača. Veď myšky a potkany sa musia vedieť skrývať. Sú obľúbenou potravou iných tvorov, ale že ich bude loviť môj tatino... No aj sme sa nasmiali. Okrem maminy. To auto je jej. Všetko dobre dopadlo. Srnec sa predviedol.
Krásny zvuk cvrčkov je nádherné počúvať vonku v lete v záhrade. Vykupujeme cvrčky stále, lebo je to obľúbené krmivo našich miláčikov. K cvrčkovi si nikdy nevytváram kamarátsky vzťah, pretože potom sa ťažko dávajú ako potrava. No predsa sme mali jedného, ktorý zutekal a schoval sa za lištu v obývačke. Stal sa naším kamošom, každý večer o 22:00 začal cvrlikať a cvrlikal až do 3:00 hod. ráno. Išlo nám to na nervy, ale keď sa niekedy omeškal, už nám to cvrlikanie chýbalo. Len jedno nepochopím. V zajatí vydržia s kŕmením a vodou pár dní. Ale tento Filip cvrlikal osem týždňov. Je to na zamyslenie. Že sa tak dlho dokázal sám o seba postarať bez vody a šalátu. Len mamina začala akosi častejšie vysávať.