Moje skúsenosti s háveďou (Rozprávanie)

Moje skúsenosti s háveďou (Rozprávanie)

Naozaj sa nebojíme hávede? A čo je vlastne háveď? Myslia sa tým drobné zvieratká, ktoré v mnohých ľuďoch vzbudzujú odpor, ba až strach.

Aj ja sa bojím hadov či pavúkov. Myši nemám rada ako škodcov, ale bielu myšku sme mali aj doma. Sestra si ju kúpila na burze zvierat, a tak ju zachránila pred osudom potravy pre hada. Tiež sme mali škrečky. Bolo zaujímavé sledovať ľudí, aký názor a vzťah majú k tvorom, ktoré sa doma bežne nechovajú – teda aspoň nie na dedine. Niekto sa usmial, iní hľadali slová, ako povedať, že je to predsa ako myš a oni by to nechovali. Veď z toho nie je žiadny úžitok. Naozaj nie je z drobných zvierat úžitok? Určite z nich nie je rezeň. Ale veď užitočné nemusia byť iba ako forma jedla pre ľudí. Tie chované v teráriách či klietkach prinášajú majiteľom radosť a spoločnosť, ale čo tie vo voľnej prírode?

Už v prvých ročníkoch základnej školy sa deti učia o potravinovom reťazci, aj keď v takej zjednodušenej verzii – ďatelinka, zajac, líška. A tak to je v prípade každého člena spoločenstva živočíchov a rastlín v prírode. Navzájom majú poprepletané osudy, potrebujú sa. Mnoho umelých zásahov ľudí do tohto reťazca prinieslo nepríjemné následky. Na smetiskách a v ich okolí sa premnožili potkany a myši. Ich prirodzení nepriatelia, napríklad sovy alebo jastraby, majú kvôli zásahom ľudí do prírody stále menej vhodných miest na hniezdenie a výchovu mláďat. A potom vzniká nerovnováha v prírode. Takýchto príkladov je, žiaľ, veľa.

Našťastie, sú mnohí ľudia, ktorým záleží na prírode, napríklad sa starajú o žaby v jarnom čase, kedy ich veľa uhynie pod kolesami áut, keď prechádzajú na svoje teritóriá. Chodia ich zbierať a prenášať cez cestu do bezpečia, alebo aj budujú pre ne „podchody“. Možno si poviete, načo žaby? Ale veď to vie aj žiačik základnej školy! Ich potravou sú predsa rôzne druhy hmyzu. A na žabách si zas „pochutnajú“ bociany.

Niekedy takéto malé (po)tvory aj zabavia. Stála som na zastávke autobusu, ktorým chodím domov zo školy. Nie na autobusovej stanici, ale až pri výjazde z mesta, preto okolie zastávky tvoria aj stromy a taká trávnatá, dosť slabo udržiavaná plocha. Ideálne miesto pre úkryt rôznych živočíchov v meste. Zrazu počujem škrabot a zvuk, akoby zobanie vtáčika. Strom má veľkú ale redšiu korunu, tak som sa snažila pohľadom nájsť tvora, čo bol tvorcom zvukov. Oči sledujú konár za konárom, ale stále nič. Na chvíľku ostalo ticho. Už asi nezistím, čo vydávalo tie zvuky. Keď tu zrazu, na vodorovnom hrubšom konári sa prechádza ako modelka po móle – potkan. Hoci ma trochu striaslo, veď potkan, ale aj tak som sa pousmiala. Čakala som, že to bude nejaký zástupca vtáčieho rodu, a to ma pobavil hlodavec. Ale už prichádzal autobus.

A čo na záver? Azda len taký môj názor. Pavúk, či myš v dome nie, (nemyslím terárium chovateľov) ale na strome, alebo inde vonku áno. Škodlivý hmyz na pestovaných rastlinách treba určite ničiť, ale tak, aby to čo najmenej ničilo aj užitočné druhy. A ak aj mne nie je sympatický ten či onen tvor, má miesto v prírode. Každý má byť vo svojom prostredí ohľaduplný k prírode, aj háveď je jej potrebnou súčasťou, aby sa zoznam vyhynutých druhov rozširoval veľmi pomaly, alebo radšej vôbec nie. Lebo ani človek by bez iných tvorov nemusel prežiť.