Môj kamarát pavúk (Rozprávanie)

Môj kamarát pavúk (Rozprávanie)

Pavúk je malý hmyz. Veľa ľudí pavúkov odsudzuje, lebo sú strašidelné a škaredé. Pre mňa však nie sú ani zďaleka hrôzostrašné. Mne pavúky vôbec nevadia.

Raz, keď sme išli s bratom a rodičmi na výlet do lesa, videli sme po kríkoch veľa pavučín. Les bol krásny. Práve bola jeseň a všetko hralo pestrými farbami. Pavúkovi vzniká hodváb v snovacích žľazách, ktoré má uložené na konci bruška. Hodvábne pavučiny vyťahuje posledným párom nožičiek. V tomto lesíku muselo byť pavúkov neúrekom, lebo pavučiny viseli, kam sme sa obzreli. Začala som si predstavovať, čo by sa stalo, kebyže sa do tých sietí zamotám. Poznáte to, nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Akoby som si to privolala a na jednu som hneď aj narazila. Asi som vyrušila pavúka, ktorý čakal na svoju korisť, a keď som rozkmitala jeho pascu, začal sa ku mne pomaly približovať. Bol veľký a čierny. Iný na mojom mieste by isto začal jačať od strachu, ale ja som si ho chcela bližšie poobzerať. Telo mal zložené z hlavohrude a bruška, štyri páry chlpatých končatín a sledoval ma každým zo svojich ôsmich očí. Ani neviem ako, zrazu zo mňa vyhŕkli slová: ,,Keby si len vedel rozprávať.“ A neviem, či to bolo kúzlo, ale pavúk mi zrazu odpovedal: ,,Roztrhla si mi pavučinu, mladá dáma. Vieš, koľko mi dá práce, kým usnovám novú? Vždy počkám, až mi korisť sieť roztrhá a až potom začnem pliesť novú. Ale ty pre mňa nie si žiadna korisť!“

Zahanbene som sa ospravedlnila a spýtala som sa: ,,A kto je pre teba vhodná korisť? Čo ti chutí?“

,,Som mäsožravec. Živím sa muchami, komármi, a teda škodcami, ktoré vám, ľuďom, tak veľmi prekážajú a znepríjemňujú život.“

,,Naozaj ťa musím pochváliť, tvoja chuť do jedla nám skutočne pomáha a vlastne udržuješ aj biologickú rovnováhu v prírode. Ešte raz prepáč, že som ti zničila pavučinu. Teraz už musím ísť.“

Pavúk však nástojil, aby som o vzala so sebou. Po dlhom prehováraní som si ho teda zobrala až domov. Poukazovala som mu všetky izby a nechala som ho, aby si trochu pobehal po celom dome.

,,Je mi tu trocha dusno. Nemáš vzduch a prírodu?“

Otvorila som balkónové dvere a položila som pavúčika do kvetiny v črepníku. Ferko, ako som si môjho nového kamaráta nazvala, sa potešil a povedal:

,,Máš to tu krásne, ale idem sa trošku prejsť, musím ísť zasa pomáhať ľuďom.“

Na hodvábnej šnúrke sa spustil o poschodie nižšie a už aj bol v záhrade. Na najbližšom kríku si utkal krásnu veľkú pavučinu a nehybne zostal čakať. Už si myslel, že dnes ostane hladný, keď tu zrazu zacítil na všetkých svojich končatinách pohyb.

,,Pavúčik, nezjedz ma!“ prosila nepodarená muška, ktorá nevybrala zákrutu a skončila priamo v jeho sieti.

,,Neboj sa, nezjem ťa. Aj keď Najskôr do teba vpustím tráviace enzýmy,

ale to už nebudeš cítiť, lebo budeš omámená mojím jedom. Pekne si ťa obalím pavučinkou a z tvojho tela vznikne kašovitá hmota, ktorú vlastne nezjem, ale iba vysajem.“ Ferko sa šibalsky usmial aj keď vedel, že to muške nie je vôbec príjemné. Tá sa však ani nestihla začať báť a Ferko ju omámil. Takto si pripravil parádnu hostinu.

Pavúčikovi Ferkovi sa tak zapáčilo v našej záhradke, že v nej ostal bývať. Tkal si svoje siete znovu a znovu, lovil mušky a bol spokojný, že má dostatok vzduchu v prírode našej záhradky.

Tak takto mi uleteli myšlienky, keď som sa zo seba snažila dostať dolu tú lepkavú pavučinu. A môj brat sa mi len vysmieval a nezabudol dodať:

,,Pavúk prináša šťastie.“