Jedného dňa sa rodinka Žihadlovcov vybrala piknikovať Phajshtun. Pre tých, ktorí nepoznajú tento tajomný vrch s ešte tajomnejšou zrúcaninou, vysvet- líme bližšie. Ako všetci iste viete, Phajshtun je najstrašidelnejší vrch sveta, na- chádza sa priamo v Himálajach, pardon v Karpatoch a je opradený povesťami o hmyze obrovských rozmerov, ktorým my vôbec neveríme…
„Hoď do ruksaka aj klobásu! A nezabudni na zápalky!“ kričí mama Juliet- ta Žihadlová, pôvodom Talianka, na svojho manžela Bonifáca Žihadla. „To som už zbalil! A nezabudol som ani na tvoje skvelé tiramisu –
nabalil som plnú misu,“ uškrnul sa tato Bonifác a už na nič iné nemyslel „vác“
ako na sladkú tiramisovú bombu. Bonifác ešte v tejto chvíli netušil, že sa mu za tento počin život vypomstí... Obe deti, starší Herbert a mladšia Mia sa už nevedia dočkať odchodu.
Po strastiplnej namáhavej ceste konečne dorazia na vrchol spomínanej strašidelnej hory. Po ceste sa nikto nedorazil, iba Herbert si rozrazil peru, keď sa pokúšal frflať na strmý kopec.
Rozložili stan, založili oheň, položili nad oheň rošt, na rošt naložili klobá- sy, vyložili si horčicu a nohy na balvan a čakali, kým bude jedlo hotové.
Reportáž z komárieho hniezda
Hlásenie podáva poručík Piskľoš: „Na našom mieste sa rozvaľujú ľudské bytosti, z ktorých o chvíľu zostanú len kosti. Ak ma nos neklame, majú v žilách chutný teplý krvavý fresh-juicík.“
Vypasený, vytučený generál Krvocuc zreve: „Koľko je tam vonku po-
rcií?“
„Štyri vypasené kúsky, omámené vôňou tých ich mäsových šúľancov, vo-
lajú to klosáby či klobásy.“
„Chvíľu vyčkáme, kým začnú tráviť. Vtedy sú takmer bezbranní. Rýchlo na štartovacie pozície, naleštiť hryzavo-cucavé sosáky, premastiť pánty na kríd- lach a čakať na môj povel,“ zaškriekal bzučavým hlasom Krvocuc.
Žihadlovci sa tak nafutrovali, že im klobásy trčali z uší, ba aj z nosných dierok. Ako Krvocuc predpokladal, rodinka začala tráviť a driemať. Nič netušia- ci rodičia si mysleli, že si vedľa nich zdriemnu aj deti. Len čo rodičia zaspali, Mia zašepkala bratovi: „Spíš?“
„Čo blážniš? Ledva čakám, kedy sa odplazíme za roh a začneme sa hrať s naším chameleónom Tutanchamónom.“
„Jasné! Chcel som, aby si pochutil na tom obrom hmyze, ktorý sa tu vraj už celé stáročia pod zemou množí!“ Mia s vytreštenými očami nasucho prehltla:
„Kde si to nabral? Tie báchorky?“
Raz to spomínal jeden bláznivý prírodovedec – počul som to v televíznych novinách. Pustime sa do pátrania,“ zahundral Herbert a obaja sa vybrali medzi zrúcaniny starého hradu Phajshtun.
Bonifácovi sa sníval prinajmenšom podivný sen. Zdalo sa mu, že po zdra- votnej prechádzke si ľahol na odpočinok do mäkkej trávy, ibaže pod ňou bolo ukryté termitisko či mravenisko. Alebo rodina či armáda ježkov? Bona to picha- lo čím ďalej, tým viac – žeby to bol dikobraz? Od bolesti a svrbenia rozlepil svoje oťažené viečka a rýchlo precitol.
„Áááááááu!“ zvrieskol otec Bonifác a už na nič iné nemyslel „vác“,
len ako sa zbaviť dotieravých páchateľov – pichateľov. Bono spanikáril, keď sa pozrel hore a uvidel veľký čierny mrak. V povetrí sa leskli akoby malé strieborné ihly. Keby len ihly! Boli to funkčné komárie sosáky, z ktorých útoč- níci vstrekovali obetiam do tela svrbľavú jedovatú tekutinu. Ale to nie je všetko. Po vstreknutí tekutiny zúrivo násávali ľudskú krv. Bono šermuje panvicou a Julietta vrieska tak, že komárom sa trasú sosáky!
„Útočte rýchlo na deti!“ ziape generál Krvocuc. “Žiadne tu nie sú!“ vreští podporučík Krvík.
„Pozor, zľava horúca panvica!“ zvrieskne Piskľoš a zhrozený vidí, ako sa dvadsiatim jeho mužom priškvarili krídla.
Z velenia prichádza informácia: „Chlapi, v dôsledku krídelnej deformácie sformujme sa do najúčinnejšej bojovej deštrukčnej formácie!“
„Kde sú tie decká! Na tých sme sa chceli napásť dosýta!“ zreve jeden z komárov.
„Netuším, niekam zaliezli! Ale darí sa nám dobre! Starý a stará sú už celí spuchnutí od štípancov! Doriadili sme im okolie očí, už takmer nič nevidia!“ zahrmel generál Krvocuc.
„Rozlúčme sa so životom, Julietta!“ kričí Bonifác.
„Ale kde sú naše deti???!!!“ zúfalo volá Julietta stále hlasnejšie.
Náhle sa spoza rohu odvinula dlhá lepkavá slintavá ružová hadica a strhla Krvocuca s Piskľošom so sebou za roh. Zmizli bez stopy. Kým sa komária ar- máda stihla spamätať, za rohom zmizlo niekoľko stoviek jej vojakov. Ostatní sa dali na bezhlavý ústup.
Bonifác a Julietta nahmatali v ruksaku fenistil, potreli si ním oči a po chvíli už videli. Vlastne nič nevideli – komáre boli preč a deti tiež. Zazreli iba kus akejsi ružovej hadice s čiernymi bodkami, ktorá sa rýchlo stiahla za roh. Nevedeli, čo si majú o tom myslieť.
„Ten odporný hmyz istotne načisto vycical krv z našich úbohých detí!
Poďme a pohľadajme aspoň ich pozostatky!“ zakvílila mama Julietta.
„Len pozor na tú hadicu alebo ružovú obludu? Teraz už verím tým pove- rám o obrovskom hmyze a príšerách!“
No nekvílili dlho. V tej sekunde sa spoza rohu vyrútili deti vlečúce v náručí obrovský svetielkujúci balón.
„Mama, otec! Zachránili sme vám životy! Náš Tutanchamón pohltal takmer celú komáriu armádu. Keď sme počuli vaše výkriky, hneď sme ho vy- pustili a vykonal svoju prácu statočne. Ešteže sme ho včera zabudli nakŕmiť!“
„Odteraz si už budete môcť nosiť vašich domácich miláčikov úplne vša- de!“ dodal otec Bonifác a pohladil svoje ratolesti po rozstrapatených vláskoch.
Ako vidno, občas aj tajné huncúctvo, ako bolo prepašovanie chameleóna Tutanchamóna, môže zachraňovať nielen situáciu, ale aj životy.