V jedno slnečné utorkové ráno policajt Andrej prišiel do práce. Bolo to neobvyklé ráno, vedel, že niečo je iné. Na stole ho čakala hŕba papierov, zápisníc a nevyriešených prípadov. Tá kopa nebola práve taká nezvyčajná...
Bol zahľadený do svojej práce. Ani si nevšimol, že v kancelárii zostal úplne sám. Všetci ostatní policajti kamsi odišli. Počas jeho namáhavej práce zrazu zaznelo:
„Ahoj!“
Andreja myklo, obzrel sa, uvedomil si, že nikto v miestnosti nie je. Kde sú všetci? Pomyslel si. Zdalo sa mu to divné až strašidelné, ale pokračoval v svojej práci.
Hlas zaznel znova:
„Ahoj, Andrej, tu, tu som, tu na boku.“
Andrej sa pozrel a videl, ako sa mu chveje na ľavom boku obušok, vytiahol ho a obušok otvoril oči a ústa a spustil:
„No, konečne, že si si ma všimol, tvoji kolegovia šli na veľkú akciu, niekto totižto vylúpil banku!“
Andrej nehybne, s úžasom a otvorenými ústami, bez slovka vnímal, čo mu obušok hovorí. Odhodlal sa len na:
„Ale, ale...“ (zakoktal sa)
„Nenamáhaj sa,“ povedal mu obušok, „poď, zavediem ťa tam!“
Nezaváhal, hnal sa tam, kam mu povedal obušok.
Pred bankou bolo plno policajtov, namierené zbrane, vo vnútri v banke lupiči s ich úbohými rukojemníkmi. Obušok povedal:
„Ak ma budeš počúvať, všetko dobre dopadne. Povedz hlavnému vyjednávačovi, že ty sa obetuješ za záchranu rukojemníkov.“
Po dlhých naliehaniach Andreja hlavný vyjednávač súhlasil a spojil sa telefonicky s maskovanými mužmi v banke. Prosil ich, aby prepustili ľudí a rukojemníkom sa stane ich kolega policajt.
Oni šípili lesť, v banke bolo štrnásť ľudí a štyria lupiči. Ale rozhodli sa, že prepustia len časť rukojemníkov. Vyjednávač nakoniec súhlasil. Andrej vošiel do banky s rukami nad hlavou, zbraň pri sebe nemal, len obušok a ten mu jeden z lupičov odhodil na zem. Boli nervózni.
Stalo sa neočakávané, maskovaní zmenili taktiku, nedovolili tým ľuďom odísť a začali byť podráždení... Vznikla hustá atmosféra, strach len tak svišťal vzduchom banky. Andrej sa pozrel na obušok a ten na neho žmurkol. A obušok vyletel a jedným švihom zložil tých štyroch zločincov k zemi. A mlátil, mlátil, oni plakali, kričali, jačali od bolesti, až ho Andrej upokojil.
„Obušok, dosť!“
Obušok sa upokojil a skočil Andrejovi do ruky. Do banky práve vbehli ozbrojení policajti, kukláči, lebo predtým začuli veľký ozývajúci sa plač z banky.
Na zemi štyri zamaskované indivíduá v bolestiach, nad nimi Andrej s obuškom a obďaleč ľudia v nemom úžase.
Z Andreja bol hrdina, dostal vyznamenania, obušok bol rád a bol to jeho najlepší kolega a kamarát. Andrej bol slávny a tu zrazu počul:
„Andrej, Andrej, vstávaj, Andrej! Ty spachtoš, hádam tu nebudeš až do rána?“ zobudil ho šéf. „Je výborné, že si stihol spraviť všetku svoju prácu, ale už by si mal ísť,“ poznamenal šéf.
Andrej s oťaženými očami si uvedomil, aký sen sa mu sníval. Uvedomil si kde je a koľko je hodín. Bolo už neskoro. A policajt Andrej sa vracal domov pokračovať v snení svojho sna o obušku.