Zver (Rozprávanie)
Zver (Rozprávanie)
Je už večer. Pred mojím barakom zastal známy Opel, ktorý nepatrí nikomu inému ako doktorovi Mengelemu. Predpokladám, že si prišiel po pitevnú správu. Z auta vystupuje muž vzrastom rovnajúci sa dospievajúcemu chlapcovi v nemeckej uniforme esesáka. Výraz tváre mi napovedá, že sa nevie dočkať pitevnej správy. Pozdraví ma a vzrušene sa pýta na detaily dnešnej pitvy.
Túži odhaliť tajomstvo rasovej čistoty a dokončiť dielo svojho učiteľa Otmara Verschuera. Oznamujem doktorovi, že pitva prebehla bez problémov. Správu aj s vypreparovanými očami na žiadosť doktora odovzdávam. Predpokladám že ju zašle spolu s preparátom do Ústavu cisára Viléma pre antropológiu a genetiku v Berlíne. Vidím, ako doktor Mengele pedantne kontroluje každý detail v správe. Nie preto, že by pochyboval o mojich schopnostiach, ale preto že mu veľmi záleží na tom, ako zapôsobí na Verschuera.
Jeho výskum zaoberajúci sa farbou dúhovky a jej zmenou napreduje podľa jeho predstav. Radosť v jeho očiach keď zo záujmom študuje očnú buľvu vo mne vyvoláva nechuť, zdesenie a prázdnotu. Na mieste, kde sa nachádzame, sú tieto pocity všade a vždy prítomné. Hrôza sa stala súčasťou nášho prežívania. Doktor Mengele odchádza a ja sa tiež poberám do postele, zajtra je predo mnou ťažký deň.
Nasledujúce ráno ako ošetrujúci doktor sonderkommanda idem vyšetriť všetkých spoluväzňov. Dnes ale v baraku vládla zvláštna atmosféra, inak zvláštna ako zvyčajne. Nenechám sa rozptyľovať a snažím sa sústrediť na prácu, predsa mi ani nič iné neostáva. V tom pribehne jeden z mužov nočnej zmeny: „Doktor Nyizsli, potrebujem vašu pomoc!“ Ťahá ma do miestnosti, v ktorej sa židia z transportu pripravujú na „sprchu“.
Je to obrovská šatňa s množstvom vešiakov a lavíc. Stále sa v nej nachádzajú osobné veci posledného transportu. Komando ich nestihlo odložiť. Ich prácu totiž prerušil niekto, kvôli komu som sa v tejto miestnosti ocitol aj ja. Po ceste mi muž povedal, čo sa stalo. Bolo to neuveriteľné, niečo, čo nikto nečakal, no predsa to predstavovalo pre všetkých z nás kúsok nádeje. S kamennou tvárou mi oznámil, že nejaké dievča prežilo splynovanie.
Našli ju, keď čistili plynovú komoru. Nechcel som tomu veriť. No keď som zbadal dievča schúlené na lavici, zabalené do kabátu, ostal som ohromený. Okamžite som ju skontroloval a naozaj bola v poriadku. Ale potrebovala lekársky dohľad, aby som si bol istý, že je zdravá. Každému z nás napadla rovnaká myšlienka: Čo s ňou teraz bude? Tu nemohla ostať a, ak by sa o nej dozvedelo vedenie tábora, čakala by ju istá smrť.
Začali sme rozmýšľať, čo s ňou urobíme. Ako ju dostaneme z krematória, kde nikto z iných častí tábora nemá prístup. S nami tu ostať nemohla. Bolo zázrakom, že nás ešte neprišiel skontrolovať kapo. Podarilo sa nám ju prepašovať do miestnosti, ktorá slúžila na preliečovanie chorých členov sonderkommanda. Každý deň ju kontrolujem. Už tretí deň ju skrývam. Čoraz viac sa ma zmocňuje beznádej pri myšlienke, čo s ňou bude. Nevydala ani hlások. V očiach má neustále prítomný strach.
Napokon sa beznádej pominula. Vystriedala ju obrovská viera, že je šanca prežiť toto besnenie nacistov. Podarilo sa mi spojiť zo ženským blokom, ktorý triedi veci ukoristené nacistami. Mám plán. Dievča zabalím do oblečenia určeného ženám na triedenie. Tak sa dostane do ženského bloku. Je to veľmi nebezpečné. Esesáci kontrolujú tieto zásielky, ale je to jej jediná šanca. Všetko som jej povedal. Nastal ten deň. Ženy z bloku dostali inštrukcie.
Budú čakať na nákladné auto. Keď uvidia na korbe vytŕčajúci modrobiely rukáv, budú vedieť že je to ona. Muži z komanda naložili dievča na nákladné auto. Každý jeden sme boli nervózny a plný strachu, očakávaní. Verili sme, že sa nám podarí zachrániť aspoň jeden ľudský život na tomto mieste plnom utópie. Nákladné auto odštartovalo. Vydalo sa na cestu záchrany života. Neprešlo ani dvesto metrov, keď ho zastavil esesák na náhodnú kontrolu. Po minúte sme počuli výstrel, ktorý zabil aj tú poslednú nádej v nás....