Smrtiaca jar

Smrtiaca jar

V jednej malebnej dedinka žila pred mnohými rokmi jedna zlá žena, volala sa Barbara. Hovorí sa o nej, že bola aj čarodejnica. Vravelo sa, že zmizla niekedy 20.3. A už ju nikdy nikto nevidel.

V domčeku, kde bývala, postavili múzeum, kde vystavili veci, ktoré našli. Ľudia tam veľmi radi chodili pozerať sa na tie vykopávky. A našli tam aj veci, ktoré nosila Barbara. Slávnostné otvorenie múzeá bolo 21.2.1999. Celí mesiac prebiehali návštevy bez problémov, ale prišiel dátum 20.3., presne vtedy sa to začalo, hneď keď prví návštevníci uvideli malé dievčatko, z ktorého sa o malú chvíľku stala žena. Nikto nechápal, čo sa deje, najskôr si mysleli, že je to len predstavenie, ale onedlho tá žena zmizla.

Toto sa dialo každú hodinu. Prestalo to až 21.6. Nikto nevedel, kto to je. A tak si majitelia toho múzea našli detektíva, aby zistil, čo to má byť. Ten o pol roka prišiel na to, že je to Barbara.

Nikto mu z počiatku neveril, ale nakoniec uverili a snažili sa z múzea zobrať všetky jej veci, ale to nešlo, lebo s tými vecami nešlo vôbec pohnúť, akoby sa prilepili veľmi silným lepidlom.

A už to prišlo zase 21.3. Všetci si už mysleli, že už sa to nebude opakovať. Čiastočne mali pravdu, lebo už sa neobjavila ako dievča, ale už ako žena. Nikto nechápal, prečo sa to deje. Jedného večera sa z toho múzea začali ozývať zvláštne zvuky.

Najhoršie na tom bolo, že ich počuli len deti, aj to prvý deň len dievčatá a až na druhý deň tieto zvuky začuli aj chlapci. Ako povedal jeden chlapček, že ho taký príjemný hlas volal dnu za ňou a že čím sa približoval dátum 21.6., tak ten hlas sa zosilňoval a potichu ho počuli už aj teenageri.

Po 21.6. ten hlas už nikto nepočul. Zasa prišla jar, všetci sa už báli, čo sa zasa udeje. A mali sa čoho báť, lebo táto jar bola zo všetkých najhoršia. Hneď ráno sa stratilo naraz päť detí, ktoré už nik odvtedy nevidel. Zistilo sa, že oni naraz vošli do toho múzea, kde uvideli Barbaru, ktorá ich očarovala.

Len jeden chlap, Ivan, sa snažil dostať do toho múzea, ale to sa mu vôbec nedarilo. Až keď skončila jar a začalo leto, tak sa mu podarilo vojsť do toho múzea, ale po tých deťoch nenašiel ani jednu stopu. A toto sa opakovalo každú jar. Iba každý rok sa navyšoval počet detí, ktoré uniesla.

Snažili sa zničiť to múzeum, ale ani to sa im nepodarilo. Nevedeli, čo majú robiť, nič nepomáhalo, každý rok mizli deti. Tak sa rozhodli urobiť vážny krok a zakázali, aby rodiny s deťmi bývali v tejto dedinke. A cez jar mali deti zakázané vojsť do tejto dedinky.