Bolo pekné, slnečné ráno. Ráno som sa pripravovala do školy, sprcha a také bežne veci. Zrazu som si uvedomila, že nestíham ako vždy. Keďže chodím do školy s kamoškou, tak som sa nevyhla ani telefonátu od nej, že kde som, že ona už nejde čakať dlhšie, tak som jej povedala, že už tam skoro som, aby som ju upokojila. Ale keďže nebývame ďaleko od školy, boli sme tam za pätnásť minút.
Celý deň sa nič zaujímavé nedialo, taký bežný deň v škole. Ale večer sme sa mali stretnúť pred školou na pozorovanie mesiaca, mali prísť aj dvaja učitelia. Tak sme s kamoškou vymysleli, že spravíme koláče a chlebíky. Išli sme ku mne domov a po ceste sme sa ešte zastavili v obchode. Prišli sme ku mne a začali robiť. Asi po dvoch hodinách sme mali všetko hotové, upratali sme kuchyňu, zabalili jedlo a išli sme. Po ceste sme sa ešte stretli s kamoškou.
Keď sme tam prišli, nebolo tam veľa ľudí, očakávali sme omnoho viac. Teleskop bol už pripravený, ale mesiac nebolo stále vidieť, tak sme museli ešte počkať. Jeden učiteľ sa spýtal: „Nejdete, prosím, niekto pomôcť so stoličkami?” tak sme s kamoškou povedali, že ideme. Vošli sme do školy a všade bola tma, tak sme si zapaľovali po ceste, ale zrazu prestali svietiť všetky svetlá a my sme nevedeli, čo máme robiť, mobil nefungoval ani jednému.
Zachovali sme pokoj a upokojili sme sa, ale o chvíľu sme počuli nejaké hlasy a pokoj nás rýchlo opustil. Zrazu sme iba počuli, ako niekto kričí: „Hlavne sa nehýbte.” Zrazu sme to uvideli, nebol to človek, ale nejaký tvor, ktorý vyzeral ako taký medveď zmiešaný s človekom.
Nehýbali sme sa, ako nám aj neznámy hlas povedal. Asi o dve minúty sa stratil. Muž k nám pribehol, lebo my sme nevedeli, čo sa práve stalo. Boli sme úplne mimo, ešte aj rozprávanie s ním išlo zle, ale po chvíli sme sa oťukali a boli sme v pohode. Chlap nám dal baterku a utekali sme von.
Von už čakali ľudia, ktorí sa nás pýtali, či sme v pohode. Prišiel ku mne nejaký neznámi chalan a spýtal sa ma, či sa mi dačo nestalo, bol veľmi milý a po chvíľke rozprávania mi bolo hneď lepšie, ale už som musela ísť domov, tak mi dal jeho kontakt a išla som domov. Keď som prišla domov, uvedomila som si, že ten neznámy muž bol ten istý, ako ten, čo nám zachránil.
Sú to už dva mesiace odvtedy, ako sa to stalo. Dodnes nevieme, čo to bolo za tvora, ale postarali sa o neho a už nikdy sa neukázal. Zistila som, že ten neznámy muž sa volá Nikolas a bavíme sa každý deň. Zanechalo to nejakú traumu, ale všetci sa z toho pomaly dostávame.