Šťastie v nešťastí

Šťastie v nešťastí

Ach, denníček môj milý. Dnes je ten deň! Tak rada by som ti do posledného detailu opísala svoje pocity, ale tlačí ma čas. O 15 minút mám svoj prvý pracovný pohovor! A ak to výjde, možno zo mňa bude sekretárka najslávnejšieho architekta v našom meste! Mám taký pocit, že sa mi to všetko len sníva. Žijem len v jednom veľkom rozprávkovom sne, ktorý má svojich sedem hôr a sedem dolín? Musím sa z toho veľmi rýchlo spamätať a pristáť nohami na zem. Nechcem nič pokaziť. Toto je moja životná šanca, ktorá sa nenaskytne len tak. Tejto príležitosti sa proste musím chopiť všetkými dvanástimi.

Povedali mi to všetci v rodine. Niekedy mám pocit, že si všetky nesplnené sny realizujú na mne. Cez leto som donútená nosiť babkin slamený klobúk, pretože ona nemala príležitosť, kedy si ho mohla vziať. Tá jej radosť stojí za to a ani ten klobúk nie je až taký strašný. Mám pocit, že sa mi začína páčiť. Ani som sa nenazdala a prešlo 10 minút. Zas sme sa zakecali. Denníček, napíšem ti, keď už bude po všetkom. Neznie to vzrušujúco? Od nedočkavosti sa chvejem ako osika. Maj sa!

Som tu. Priam celá bez seba sa pozerám do stropu, učupená v tmavom rohu svojej izby. Denník môj, neviem či sa mám smiať a či plakať. Sľúbila som ti, že ti opíšem svoje pocity. Ja ale nechcem len písať o svojich pocitoch, potrebujem sa ti zveriť úplne so všetkým, pretože keď mám nervy na vlásku, písanie je mojím jediným zázračným liekom.

Poďme sa teda vrátiť späť v čase. Toto bude naše veľké-malé tajomstvo. Ale musím byť veľmi rýchla, pretože dole v našej kuchyni na mňa čaká moja rodina. Ledva sa mi od nich podarilo odtrhnúť. Písalo sa 15. augusta, keď som náhodne natrafila na inzerát v novinách s lukratívnou ponukou na novú prácu. Zo začiatku som si dostatočne nedôverovala. Pre mňa to znelo priam bohémsky. Ja, obyčajné žieňa z predmestia, na pozícií sekretárky toho vychýreného architekta v meste? Môj názor zmenila večerná konverzácia s mamou. Tá žena je mojou psychickou podporou, vždy mi vie veľmi dobre poradiť. Neváhala som ani sekundu a vypísala žiadosť do práce s priloženým životopisom. Pri písaní som prehodnocovala každé jedno písmenko, chcela som, aby moja žiadosť bola viac než dokonalá a vyznela dostatočne profesionálne.

Po 265 prekontrolovaní som sa zhlboka nadýchla a odoslala to. Na odpoveď ma tí profi-vždy-vyštafírovaní ľudia z architektonickej kancelárie nenechali čakať dlho. A to spravili veľmi dobre, pretože som bola tých pár dní totálne bez seba. Obhrýzla som si všetkých 12 nechtov na rukách. Zazvonil telefón s otázkou, či sa budem môcť dostaviť na pracovný poh...

Pani s príjemným hlasom ani nestačila dokončiť svoju vetu a ja som jej ponúkla svoju impulzívnu odpoveďÁNO! Prvý krok k úspechu je za mnou. Tešila som sa ako malá. Radosť mi prešla, keď som si uvedomila, že nemám čo na seba, keďže formálny štýl obliekania nebol môj „šialok kávy“. Vždy ma bavilo nosiť rifle, vyťahané tričká a šiltovku, ktorá mi dostatočne zaľahovala moje vysoké čelo.

Neostávalo mi nič iné, než sa vybrať do obchodov a kúpiť si kostým, blúzku a lodičky. A tu, milý denníček, sa dostávame až k dnešnému dňu. Termín môjho superdôležitého pohovoru. Ráno som ti písala v obrovskom očakávaní a nedočkavosti. Pamätáš? Keby som len vedela, ako to skončí, s tými pocitmi by som to až tak nepreháňala.

V to ráno som zavrela svoj denník, pozrela sa do zrkadla, založila svoje slávnostné a cenné náušnice, ktoré v našej rodine kolujú z generácie na generáciu a vykročila až priveľmi smelým krokom von do ulíc. Keďže ešte nemám svoje vlastné auto, musela som využiť služby verejnej hromadnej dopravy a na miesto pohovoru som proste musela pocestovať v spoločnosti tých najdivnejších ľudí z okresu. Cestou na zástavku, pohltená vlastnými myšlienkami, som si vykračovala v rytme svojej najobľúbenejšej pesničky. V hlave som si pripravovala odpovede na otázky typu: Aký prínos budete pre našu firmu? „Hah, veď vy nevidíte kto pred vami sedí, pre vás je prínos už len to, že tu pred vami sedím?“ chichotala som sa.

Smiech ma prešiel vtedy, keď som pozrela na svoje kožené náramkové hodiny. Tie pocity sa len ťažko opisujú, denník môj drahý. Bola to obrovská facka od toho hore? Bolo to niečo ako na Veľkú noc, ale namiesto vody ľad? Vážne neviem. Ostala som nehybne stáť na ulici so slzami v očiach. Doslova sa mi podlomili kolená. V hlave som si nadávala, preklínala samú seba a hlavne svoju nevedomosť o čase. Ako sa mi niečo takéto mohlo stať? Nevedela som, čo mám robiť? Ísť na ten pohovor aj s dvojhodinovým meškaním? To by bolo asi hlúpe. Mala by som sa ísť niekam odviazať? Nepijem alkohol a fakt nie som veľmi spoločenský tvor. Radšej bývam v úzadí, úplne nepovšimnutá. Nakoniec som sa rozhodla o dlhú prechádzku okolo nášho mesta.

Pohltená dlhou úvahou o svojom živote a premárnenou vyhliadkou na lepší život som sedela na opustenej lavičke mimo mesta.

Po dvoch hodinách som sa vrátila domov, mama ma čakala doma so slávnostným obedom. A aby toho nebolo málo, v našej malej kuchyni sa tlačili takmer všetci členovia našej rodiny vrátane tety z Nového Zélandu. Keď ma uvideli vo dverách, sklesli im úsmevy. Neviem, či to bolo kvôli mojim zamazaným čiernočiernym chodidlám, (chôdzu v opätkoch som z duše neznášala), alebo kvôli môjmu sklamanému výrazu v tvári, ktorý museli vidieť na 100 metrov aj tí najslepší ľudia tejto planéty. „Mami, dnes mi to nevyšlo,“ radšej som zamlčala reálny dôvod neúspechu. Ona ma objala, pousmiala sa a do ucha mi pošepkala, že aj tak som jej najlepšou a najšikovnejšou dcérou na svete a že ma veľmi ľúbi. Vtedy som si uvedomila, že aj malé meškanie môže spôsobiť veľké problémy, ale iba tomu, kto pri sebe nemá takú úžasnú rodinu, akú mám ja. Konečne sme po dlhej dobe všetci spolu!

Takže, ak dovolíš, denníček, opustím ťa. Už sa mi uľavilo. Ďakujem ti za to. Uvidíme sa zas inokedy. Oddýchni si, zajtra nás čaká ďalšie dobrodružstvo!