chcela by som vám poďakovať za možnosť prispieť do krúžku školských názorov a zároveň vás oboznámiť s mojím vnímaním problému a s niekoľkými faktami, ktoré sa týkajú tejto témy.
„Som predsa človek, robím chyby.“ Povedal človek a asi to bol bystrý človek, pretože si dokázal uvedomiť, že podstatou bytia nie je byť dokonalý. Tento človek si dokázal pripustiť, že nie je hlavné byť bezchybný a že chyby patria k životu. No nie všetci si vedia tieto skutočnosti pripustiť, a tak sa často stáva, že v dospelosti ľutujeme chyby mladosti, ba dokonca v starobe ľutujeme celý život. Nevieme si uvedomiť, že bez chýb by sme neboli tým, čím sme teraz.
Asi sa pýtate, prečo tu hovorím o chybách. Milé publikum, je dôležité, aby sme si uvedomili, že mnoho ľudí, možno aj niektorí z vás, vnímame všetko nepohodlné z minulosti ako chybu. Všetky tieto predmety, názory, čokoľvek od písmena až po hudbu zbalíme do veľkej krabice a prelepíme nálepkou „trápne, nikdy sa nestalo“. Povieme si, že tieto prešľapy boli len dôsledkom našich nerozvážnych, detinských alebo rebelantských čias. Možno z toho dokonca obviníme spoločnosť, rodičov a často aj priateľov. Budeme sa do smrti snažiť, aby nikto našu krabicu neobjavil.
Prečo ale lipneme na minulosti, keď pred nami je tajomná budúcnosť a možno krásna ale minulosťou zatienená prítomnosť? Jednoducho si nevieme uvedomiť skutočnosť, že všetko má začiatok, všetko má koreň. Napríklad, keby sme pred desiatimi rokmi nepočúvali metalovú hudbu, možno by z nás dnes neboli žiaci tejto školy. Možno by sme, dokonca, všetci sedeli v parlamente. Tak zúfalo sa snažíme pýtať sami seba: „Čo by bolo keby...?“, že si nie sme schopní pripustiť otázku, ktorá by nám mohla dať viac.
„Čo by nebolo, keby...?“ je otázka, ktorá je správna. Je pravdepodobné, že ak by sme zmenili čo i len jednu „chybu“ z minulosti, väčšina z nás by tu nesedela a tá zvyšná čiastka by mala aj tak úplne iné názory, ako má dnes. Myslím si, že ľudia sa menia skúsenosťami, vedomosťami a vplyvom okolia. Napríklad, ak chodíme do prvej triedy a všetky naše spolužiačky pozerajú telenovely, chceme ich pozerať aj my. Po čase zistíme, že telenovely len vymývajú mozgy, a
tak ich prestaneme pozerať. To nás ovplyvní, aby sme si už v živote nezapli telenovelu. Keby sme však v tom čase nemali tieto priateľky, možno by sme v puberte platonicky milovali Alejandra alebo Omara a nikdy sa z toho poriadne nedostali.
No priznajme si, nie je lepšie si uvedomiť, že nebyť minulosti, tak by sme ešte stále mali po stenách vylepené plagáty našich televíznych hrdinov? Nie je lepšie si uvedomiť, že jedna chyba, či pád vás urobil múdrejšími, silnejšími a skúsenejšími?
Doba sa zmenila. Nie je moderné, čo bolo moderné, nie je nové, čo bolo novinkou a aj my sme sa z ľudí, stojacimi za svojimi záľubami a vášňami, stali siluetami, hanbiacimi sa za svoje omyly. Neuvedomujeme si, že tieto mýlky boli kedysi vecami, ktoré nás robili šťastnými.
Nevieme prísť na to, že miesto metalovej hudby zaujal jazz a telenovely sme nahradili večernou dávkou krimi-seriálu. Najhoršie je to, že si nevieme pripustiť, že o pár rokov do krabice pribudne ďalšia kopa vášní – omylov a my sa nikdy neprestaneme hanbiť. Dúfam, že všetci, čo tu sedíme, sme si vedomí, že sa nemáme za čo hanbiť a že bez omylov by sme tu nesedeli. Ďakujem vám za túto skvelú príležitosť vyjadriť svoj názor, ale hlavne: Ďakujem za pozornosť!