Som jednoducho smoliar (Fiktívny beletrizovaný životopis)

Som jednoducho smoliar (Fiktívny beletrizovaný životopis)

Jedného krásneho slnečného rána som sa narodila v malej dedinke na východe Ruska. Všetko vôkol bolo pokryté snehom ako bielou perinkou. Moji rodičia boli zo mňa nadšení, lebo som bola ich prvé a zároveň jediné dieťa.

Nemali sme veľa peňazí, preto to mala moja mamina so mnou ťažké. Musela robiť veľa vecí naraz. Ručné pranie, varenie, vyšívanie svetríkov a vyrábanie nábytku, zatiaľ čo môj otec lovil zver, aby sme mali čo jesť. Ako som vyrastala, uvedomovala som si, že nie všetci na svete sú na tom tak, ako moja rodina.

Vo veku šesť rokov som začala navštevovať miestnu školu. Mala som veľa kamarátov, veď sme malá dedina a všetci sa tu poznáme. Boli to roky, ktoré mi už nikto nevráti späť. Spomínam na ne s radosťou a dosť často.

Neskôr nastal veľký deň. Mala som osemnásť rokov. Nebola to žiadna veľká oslava, ako je to zvykom v Európe alebo v Amerike, my sme si doma mohli dovoliť len úlovky môjho otca. Ja som bola aj napriek tomu veľmi šťastná, mala som všetko, čo potrebujem.

Keď som ako devätnásťročná doštudovala, musela som rodičom pri práci pomáhať. Nebola som z toho nadšená, pretože som vedela, že môžem ísť pracovať inde. Môj otec bol zásadne proti tomu, aby som z Ruska odišla. Keď som videla, ako trpia a prežívajú zo dňa na deň, rozhodla som sa odísť.

Jedného chladného večera som z drevenej chatrče ušla. Cestovala som vlakom až do západnej Európy. Nebolo ťažké nájsť si prácu, ale sa v nej udržať. Ponúkli mi lacné bývanie len päť kilometrov od Paríža a prácu v obchode priamo v Paríži. Do práce som chodievala pešo.

Dorozumieť sa bolo samozrejme náročné, ale po troch rokoch už problém nemám. Domov posielam pravidelne každý mesiac peniaze a oblečenie. Rodičia mi píšu ďakovné listy a mňa to vždy čoraz viac poteší. Keď som žila v rodnom Rusku, myslela som, že som smoliar. Akonáhle som prišla do Paríža, môj život sa celkom zmenil. Neviem posúdiť, či k dobrému alebo k tomu zlému.

Na moje dvadsiate druhé narodeniny som v malom byte, ktorý je zariadený skôr staromódne a pripomína mi kaštieľ s oblúkovitými oknami, celkom odpadla. Keď som sa po dlhšej dobe prebrala, navštívila som lekára. Diagnóza bola jednoznačná, rakovina. Táto veta mi udiera do uší každé ráno, keď som sa prebúdzala. Niekoľko mesiacov som sa s tým nevedela zmieriť, hľadala som pomoc pri odborníkoch, no iné východisko nebolo.

Mojej rodine som začala posielať viac peňazí a oblečenia ako doteraz. Premýšľala som nad tým, ako im to povedať. Nedokázala som prísť na správne riešenie. Chcela som ich navštíviť koncom roka, ale nebola som schopná ukázať sa im v takom stave. Vypadali mi všetky vlasy, začali sa mi robiť kruhy pod očami, bolo to so mnou vážne. Nežiadala som o ľútosť, preto to okrem môjho lekára nevedel nikto. Prešli štyri mesiace a ja som sa cítila stále horšie a horšie. Rakovina je veľmi zákerná choroba, neprajem ju nikomu. Nikdy by som si nepomyslela, že ma to môže postihnúť.

Teraz už ale viem, že som jednoducho smoliar. Vyrastať v studenom Rusku je náročné, no bojovať s rakovinou ešte viac. O mesiac neskôr ma zavreli do nemocnine. Myslím, že mi ostával už len týždeň, možno dva. Po dohode s lekárom som odišla za rodinou do Ruska. Neskôr si uvedomíte, že aj vaša rodina si zaslúži stráviť s vami ešte pár dní. Pre nich to bude tiež ľahšie, keď prímu moju smrť s pochopením. 19. augusta 2009 som opustila tento krásny svet. Nič v mojom živote neľutujem, všetko malo určite svoj dôvod. Osud buď prijmeme, alebo nie, iné východisko skutočne nie je.