Ľudské vlastnosti

Ľudské vlastnosti 

Ľudské vlastnosti sú povahovými črtami, ktoré sme získali či už geneticky alebo počas života vplyvom spoločnosti, rodiny a blízkych. Každý človek má dobré ale aj zlé vlastnosti.

Jednou z tých horších vlastností je výbušnosť. Ide o vlastnosť, ktorá zo mňa robí osobu, s ktorou väčšina ľudí nesympatizuje. Tým, že aj maličkosť ma vie rozhodiť, že potrebujem vyjadriť svoj názor ku každej téme a bez toho, aby som si vopred premyslela, čo je vhodné povedať, urážam a ubližujem druhým.

Ako som prišla k takej prchkosti? Všetci členovia mojej rodiny sa ňou môžu „pýšiť“. Môj otec je odmeraný ku každému, kto sa mu zdá len trošku nesympatický. Hádky a konflikty sú každodennou súčasťou našej domácnosti. Ďalším príkladom je môj brat, ktorý kvôli svojej povahe prišiel o veľa priateľov. Toto je však aj môj prípad.

Už na základnej škole som pre hádky prišla o kamarátov. Na strednej škole som sa pohádala s najbližšou osobou len preto, že sa mi nevenovala, keď som to potrebovala ale venovala sa druhým. Vtedy sme sa nerozprávali šesť mesiacov.

Druhý raz sme sa pohádali, keď som ju šla odprevadiť domov. Cesta trvala tridsať minút a ja som začala byť nervózna, už ani neviem prečo. Celou cestou som jej nadávala, že v živote nikdy nič nedosiahne. Povedala som jej, že hudba, ktorá pre ňu znamená všetko, je stratou času. Ona v tichosti len kráčala s plačom. Na druhý deň, keď som sa zobudila, cítila som sa sama sebou neuveriteľne znechutená.

Môj temperament sa najviac prejavil na gymnáziu vo vzťahu s mojou triednou učiteľkou. V prvých ročníkoch som na jej hodi-nách mala vždy uštipačné poznámky, na ktoré som vôbec nedoplatila v takej miere, v akej som pravdepodobne ublížila jej. Ale mne to bolo vždy jedno a postupom času som to už robila schválne. Neraz som aj skončila za dverami s neospravedlnenou hodinou, alebo v horšom prípade odišla triedna a vtedy na to doplatila celá trieda.

Tretí ročník som strávila v USA. Myslím si, že v spoločnosti cudzích ľudí som dospela. Ale to znamenalo, že som si začala uvedomovať svoje správanie a absolútne mi to neprekážalo. To zo mňa urobilo ešte horšiu osobu. Keď som sa vrátila, bola som ešte svojskejšia a prekážalo mi všetko. Bolo mi jedno čo vravím, komu to vravím a aké pocity to v daných ľuďoch vyvoláva. Ja som bola dokonalá a všetci ostatní boli vinní. Bolo to šesť mesiacov, na ktoré nerada spomínam. Ale potom sa to zmenilo.

Na našej stužkovej slávnosti to bola práve triedna, ktorá mi otvorila oči naším rozhovorom. Aj keď sa to možno nedalo spozorovať, vtedy sa vo mne niečo zlomilo a ja som naozaj zmenila svoje zmýšľanie a vnímanie sveta okolo mňa. Odvtedy viac rozmýšľam nad tým, čo je správne, čo chcem, čo by som mala robiť alebo zmeniť. A to ma robí šťastnou.

Jediná vec, ktorú nedokážem kontrolovať, je moja výbušnosť. Musím s tým žiť. Rozdiel je v tom, že teraz, keď vidím ako ubližujem iným, ubližujem tým stonásobne viac sebe.