Beletrizovaný životopis o mne

Beletrizovaný životopis o mne 

Prvýkrát moje modré oči uzreli svetlo sveta 8.4.1993. S veľkým plačom som prišla na svet o 7:00 v nemocnici na Malibu, kde som strávila ďalšie 4 dni môjho života. V náručí svojej maminky som dorazila domov s meškaním až tri hodiny, kvôli tomu, že ma moja mama nechtiac zabudla v aute. Myslím, že tento zážitok zanechal na mne smoliarsku stopu, ktorá sa so mnou bude ťahať do konca života.

Ako som rástla, z malej Esmeraldy vyrástla škôlkarka. Pamätám si, ako som sa celá natešená za sprievodu vtáčieho čvirikania zobudila a utekala po schodoch do kuchyne. Cestou som nechtiac zakopla o topánku a zgúľaľa som sa ako vrece zemiakov do kuchyne rovno mame k nohám.

No nielen cesta do kuchyne prebiehala s ťažkosťami. Ako som tak s úsmevom na perách kráčala po ceste, autobus, ktorý išiel okolo, ma ošpliechal od hlavy až po päty a ja, celá zafúľaná, som so smútkom v očiach sledovala deti, ktoré sa na mne s hurónskym smiechom bavili. Táto situácia sa začala opakovať s mesačnou presnosťou, až kým sa zo mňa nestala stredoškoláčka.

V tomto životnom období sa smola, ktorá ma prenasledovala, opäť zmenila a začala sa prejavovať    v mojej schopnosti kaziť a strácať veci. Dokonca aj od môjho otca som dostala pomenovanie „kazisvet“.  Asi ním poukazoval na tri mobily, dva notebooky, MP3 prehrávač a žehličku, ktoré akosi zázračne v mojich rukách prestali vykonávať svoje funkcie. No keď som cestou do školy nasadla do nesprávneho autobusu a zabudla si v ňom všetky veci, moje nešťastie začalo nadobúdať hrozivé rozmery.

Na vysokej škole sa moja smola začala prejavovať hlavne v schopnosti trafiť z dvoch odpovedí akurát tú nesprávnu, v záhadnom miznutí benzínu v mojom aute a hlavne v zvláštnej schopnosťi čiernych mačiek križovať cestu akurát pred mojim prechodom cez ňu.

Vysoká škola skončila bez väčších ťažkostí, ak nepozerám na to, že sa mi podarilo zaspať na štátnice. Ja len stále neprestávam dúfať, že smola, ktorá si na mňa sadla pri trojhodinovom čakaní v maminom aute a drží sa ma ako kliešť, raz zmizne. Zásoba štvorlístkov v mojej peňaženke sa dostáva k veľmi vysokému číslu, no nešťastie stále zostáva so mnou.

Síce som si zvykla na to, že perá v mojich rukách prestávajú fungovať, že stále nechtiac narazím do sklenených dverí v našom dome a že moja ruka už bola nezmyselne zlomená toľkokrát, že si môžem začať písať čiaročky na stenu. Stále dúfam, že hviezda, ktorá spôsobila moju smolu, zmení svoju orientáciu a ja svoj život dožijem niekde na vidieku v pokoji, s úsmevom na perách a milujúcim mužom po svojom boku.