Vodičský preukaz

Vodičský preukaz

Pre každého sú skúšky na vodičský preukaz veľmi dôležitou udalosťou.

Mladí na to čakajú takmer celý život. V mojom prípade to bolo rovnako.

Konečne som dovŕšila 18 rokov a nastala tá očakávaná chvíľa výberu:

„Ktorá autoškola bude pre mňa tá najvhodnejšia, ktorý inštruktor bude podľa môjho gusta?“ Moja skúsenosť s prvým inštruktorom nebola veľmi príjemná, a práve preto som sa rozhodla prestúpiť do inej autoškoly. Nový inštruktor bol úžasný, aj keď niekedy trochu uštipačný, no vďaka nemu mám dnes vodický.

Po dlhom období príprav, množstva jázd a teórií, prišla dlhoočakávaná chvíľa, 17. január 2012. Deň mojich skúšok. Bola som neuveriteľne nervózna. Deň predtým ma môj inštruktor upozornil, kedy mám prísť, čo si mám so sebou priniesť. No, ako to už u mňa býva, všetko, čo hovoril, išlo jedným uchom dnu a druhým von. A práve to, že som nepočúvala, sa mi stalo osudným.

Prišiel deň „D“. Bola som už od pol siedmej hore, celá nervózna, čo idem robiť do ôsmej, kým mi pôjde autobus? Testy som si už nechcela robiť, aby som sa nepoplietla, tak som len čakala, odpočítavala minúty. Prišla ôsma hodina. Vybrala som sa na zastávku, keď mi zrazu zazvonil vo vrecku telefón.

Zodvihla som a počula som to, čo som nikdy počuť nechcela. „Miša, ty kde si?!“ ozval sa v telefóne inštruktorov nahnevaný hlas. Ešte nikdy som ho nepočula takého rozčúleného, ako vtedy. „Na zastávke, prečo?“ „Pretože už hodinu si tu mala byť. S policajtom tu čakáme už len na teba!“ To boli slová, ktoré takmer zničili moju „šoférsku kariéru“. „Preboha, čo idem teraz robiť? Ako sa čo najrýchlejšie dostanem do Brezna, ktoré je tak ďaleko?“

Naozaj mi nebolo všetko jedno. Vyvolávala som, komu sa len dalo, no, ako naschvál, v tej chvíli nebol nikto doma. Ostávalo mi len čakať. Telefón zazvonil znova. „No, kde si!? Policajt už nechce čakať.“ Bola som taká zúfalá. Dokázala som len povedať: „Ak to musí byť, tak začnite bezo mňa.“ Slzy sa mi kotúľali dole lícami. Deň, na ktorý som tak dlho čakala a ja meškám. Hodinu! Bolo to niečo strašné.

Konečne som dorazila do autoškoly. Inštruktor hneď „doletel“ za mnou. Vôbec som ho nevnímala, sústredila som sa len na to, čo idem povedať policajtovi a ako na to zareaguje. „Dá mi ešte druhú šancu?“ v kútiku duše som dúfala, že áno. Prišla som za ním. Vypustila som znova zopár sĺz. Našťastie zabrali. Poslal ma pripraviť sa na test a vtedy som pochopila, že som mala naozaj šťastie.

Skúšky prebehli bez väčších komplikácií, až na cvičisko, kde som mala naozaj na mále, pretože cúvanie nebolo a stále nie je mojou srdcovou záležitosťou. Bála som sa, že moje hodinové meškanie ovplyvní policajta, no chválapánubohu, pripustil ma na jazdu. Za tú ma dokonca aj pochválil.

Pri vyhodnocovaní mi veru mal čo povedať. No nakoniec som môj vysnívaný vodičský preukaz dostala.

Dnes je to už rok, čo sa stala tá strašná udalosť. Keď si na to spomeniem, prejde mi mráz po chrbte. No, keď tak teraz, s odstupom času, nad tým premýšľam, asi to bol osud, aby som meškala. Možno, keby som prišla načas, by to do- padlo horšie. Niekedy sa oplatí meškať, no niekedy prináša meškanie „infarktové stavy“ nielen nám, ale aj tým, ktorí na nás čakajú.

Preto každému radím: „Ľudia, nikdy nemeškajte, predídete tým neželaným situáciám! Ja som mala šťastie, no nie vždy to musí takto dopadnúť.“