I malé meškanie...

I malé meškanie...

Je pondelok, osem hodín ráno, stojím na zástavke autobusu. Stojím, stojím a po chvíľke pozerám a poviem si: „No konečne, že mi ide autobus, už mi išli nohy zamrznúť,” no po chvíli pozerám, že to nie je môj autobus. Tak som ostal veľmi smutný, lebo som mal ísť na skúšku do futbalového klubu FC SLOVAN BRATISLAVA. Ďalší autobus mi šiel až o dve hodiny. Tak som stál na autobusovej zástavke a mrzol som ako taký bezdomovec.

Stále som tam stál a čakal na diaľkový autobus do Bratislavy. Okoloidúci ľudia sa po mne pozerali   a pýtali sa, kde cestujem s toľkými taškami a čo v tých taškách mám. Odpovedal som, že mám tam veci na tréning a že cestujem na skúšku do futbalového klubu FC SLOVAN BRATISLAVA.

Pomaličky mi začali odmŕzať nohy, potom ruky a na tvári sa mi začali robiť omrzliny. Aj tak mi stále ostávala hodina času do autobusu. Nevedel som, či mám čakať na zástavke alebo si niekam sadnúť s kamarátom. Tak som zavolal kamarátovi, ktorý je zo Sniny. Povedal som mu, či si nepôjdeme sadnúť niekam na kávu. Do telefónu mi povedal: „Jasné, Dudo, o desať minút sa stretneme v Šport bare.” Šiel som pomaličky do Šport baru, ktorý bol zamrznutý. Pomaličky som šiel, počúval hudbu v slúchadlách a z ničoho nič som spadol. Skríkol som:

„Aúúúú,‘‘ keď ma pichlo v ruke. Nič vážne sa mi s rukou nestalo. Postavil som sa, zobral tašky a pomaličky šiel do Šport baru. Keď som tam prišiel, stretol som sa s mojím dobrým kamarátom Paľom. Sadli sme si a dali si kávu. Paľo pije kávu bez cukru. Začali sme sa rozprávať o jeho práci v Španielsku, ale aj o mojej skúške v SLOVANE BRATISLAVA.

Nejako sme sa rozkecali a z ničoho nič som sa pozrel na hodinky. O päť minút mi odchádzal autobus zo zástavky. Rýchlo som sa rozlúčil s Paľom, zobral tašky na plecia a utekal na autobus. Akurát som dobehol na zástavku a autobus mi odišiel spred nosa. Zúfalo som si sadol na lavičku a povedal som si: „Horší deň ako tento už nemôže byť.” Veľmi som bol smutný, lebo to bola asi moja životná skúška.

Neostávalo mi nič iné, len zavolať trénerovi do Bratislavy. Všetko som mu povedal, vysvetlil, a aj sa ospravedlnil. Po chvíli sa zasmial a povedal mi: „Dušan, na skúšku môžeš prísť na budúci týždeň.”

Nuž, aj pri takej smole som mal veľa šťastia. Na budúce budem vedieť, že ak mám nejaké stretnutie alebo dôležitú skúšku, že mám prísť o desať minút skôr pred odchodom autobusu. Naučil som sa, že na autobus musím čakať ja a nie on na mňa. A žiadne posedenie na káve s kamarátom mi nepomôže urýchliť čas na čakanie autobusu. I malé meškanie môže spôsobiť veľké problémy vo vašom živote alebo vo vašej vysnívanej kariére.