Meditácia

Meditácia

Bol pekný slnečný studený deň, a tak som sa rozhodol, že nebudem tráviť čas doma ako inokedy, ale pôjdem sa prejsť do mesta. Obliekol som si svoje zvyčajné oblečenie z čínskeho obchodu a vyšiel som von, dúfajúc, že v meste nestretnem priveľa zbytočných ľudí.

Rozhodol som sa, že najprv pôjdem do parku. Díval som sa na deti, hojdajúce sa na hojdačkách a v myšlienkach som sa vracal do dávnej minulosti, keď som sám bol ešte dieťaťom. „Zvláštne, ako rýchlo sa doba mení,“ povedal som si.

Po chvíli spomínania som odtiaľ odišiel. Kráčal som popri kostole, do ktorého práve vchádzalo niekoľko veriacich. Asi bola večerná omša. Zastavil som sa pri parkovisku, kde bolo zaparkované nejaké luxusné auto. Nepozeral som sa však naň s obdivom, ako malá skupinka ľudí obďaleč, ale s odporom a pohŕdavosťou.

Premýšľal som o materialistickom štýle života, ktorý, zdá sa, momentálne v našej spoločnosti prevláda. Nikdy som nechápal, prečo sa ľudia stále zameriavajú iba na hmotné veci a zabúdajú na to, že to najdôležitejšie v živote sa za peniaze kúpiť nedá.

Prechádzal som popri dvoch mladých ľuďoch, ktorí pravdepodobne zbierali peniaze pre nejakú charitatívnu organizáciu. Ich slová: „Prispejte na pomoc deťom s leukémiou!“ moje tušenie potvrdili. Ja som však pri sebe nemal ani cent, a tak som bez slova išiel ďalej.

Nohy ma zaviedli na cintorín, kde je pochovaný môj mladší brat, ktorý tragicky zahynul pri autonehode spolu so svojím kamarátom a jeho rodičmi. Šiel som k jeho hrobu a cítil som, ako ma zaplavujú spomienky. Niektoré príjemné, niektoré menej, no nemohol mi nechýbať. V tej chvíli by som dal čokoľvek za to, aby bol so mnou na tomto svete, ktorý som tak veľmi nemal rád.

Ani som sa nenazdal a už bola tma. Pomaly, ponorený do pochmúrnych myšlienok, som sa vracal domov. V diaľke som zazrel skupinku nacistov, ktorí bili mladého Róma. Veľkým oblúkom som sa im vyhol, pretože s takými ľuďmi neradno prísť do konfliktu.

Keď som prišiel domov, bolo už desať hodín večer. Pri pohári bieleho vína som rozmýšľal, ako asi bude toto mesto vyzerať o desať alebo dvadsať rokov. Keď som už konečne pocítil únavu, ľahol som si do postele a takmer ihneď som zaspal. Spal som až do rána.