Kamaráti?

Kamaráti?

Ráno, hneď keď som sa zobudil, vo mne začala prúdiť pozitívna energia. Cítil som, že tento deň bude niečím výnimočný a budem si ho ešte dlho pamätať. Vstal som, trochu sa ponaťahoval, napravil posteľ a odstrel žalúzie. Keďže bolo tesne po konci školského roka a prázdniny sa ešte len začínali, tak ma počasie vítalo krásnym a slnečným ránom.

Po pohľade smerom von som sa prezliekol, naraňajkoval, umyl si zuby a išiel so psom von. Keď som sa vrátil, napísal som kamarátke, či by sme nešli do mesta, pretože včera padol návrh ísť niekam spolu.

Evidentne bola nadšená nielen z počasia, ale aj z mojej otázky, keďže pár sekúnd na to odpísala: „No jasné, pozrieme nejaký autobus a môžeme ísť!“ Autobus šiel pred obedom, tak som nezaháľal, našiel som v skrini niečo na oblečenie, v čom by som sa cítil dobre a hlavne, aby mi v tom nebolo horúco. A smer cesty tak bol jasný: Banská Bystrica.

Autobus mal odchádzať o pätnásť minút, a tak som sa navoňal a so slúchadlami v ušiach som sa vybral na autobusovú zastávku. Po chvíli čakania som nastúpil a vybral si vhodné miesto na sedenie. Kamarátka nastúpila asi o tri zastávky ďalej a ja som jej uvoľnil miesto pri okne.

Celú cestu sme sa rozprávali (samozrejme som už nemal slúchadlá v ušiach), až kým sme nedorazili do nášho cieľa. V momente, keď sa otvorili zadné dvere, nás ovial ten teplý letný vzduch, bolo naozaj krásne a horúce letné poludnie.

Cestou sme sa dohodli, že pôjdeme do kina, a tak sme sa síce trochu prešli, ale neprekážalo nám to. Po príchode ku kinu sa naše myšlienkové pochody zhodli na tom, že by bolo dobré pred tým niečo zjesť. Vystáli sme si riadny rad, pretože sme prišli práve na obed a v tom čase sme tam neboli jediní hladní.

Keď sme sa konečne dostali na rad a vybrali si, usadili sme sa, popriali si dobrú chuť. S príjemným výhľadom na mesto sme sa najedli. Po sýtom obede sme sa pomaly dotackali k pokladni kina, vybrali sme sa na miesto, pripravení na vizuálny zážitok.

Film sa začal a my sme s napätím sledovali, čo sa stane. Popri tom sme prehodili zopár slov. Pukance boli zjedené takmer hneď po úvodných titulkoch. Asi v polovici filmu sa ma kamarátka spýtala, či si môže oprieť hlavu o moje plece. Ja som jej odpovedal: „Samozrejme, veď na to som tu!“

Po skončení filmu sme sa vybrali smerom na námestie, kde sme si dali zmrzlinu. Neskôr sme usúdili, že po filme nám opäť trochu vyhladlo, a tak som ju zaviedol k jednému stánku, kde robia dobrý kebab. Po nezáživnej prednáške o tom, čo to vlastne kebab je, mi ho nakoniec predavač dal. Možno mu to vylepšilo náladu, kto vie? S kebabom v ruke sme sa vydali smerom do parku.

Tam sme sa oň podelili, paradajky samozrejme skončili v koši, chvíľu sme ešte posedeli a, keď sme pozreli autobus naspäť, pobrali sme sa smerom na zastávku. Nastúpili sme, chvíľu sme sa ešte cestou rozprávali a potom mi kamarátka zaspala na pleci. Zobudil som ju predtým, ako mala vystúpiť, rozlúčili sme sa a domov som už šiel sám.

Cesta potom trvala už len chvíľu, doma som bol asi behom piatich minút, osprchoval som sa a s pocitom, že už možno nie sme len kamaráti, som si ľahol spať.