Moja rodná dedinka Lopej

Moja rodná dedinka Lopej

Dedina, v ktorej človek vyrastie, je preňho vždy jedinečná. Niekedy sa môže zdať, že zovšednie a že tráva osivie, no stále to bude miesto, kde vyrastal. Každý človek potrebuje miesto, na ktoré sa môže bezpečne vždy vrátiť. Takým miestom je najčastejšie to, ktorého uličkami ako malý behal.

Lopej je obohatený zelenými lesmi, v ktorých sme ako deti trávili hodiny hraním a naháňaním sa po zelených lúkach a žltých poliach. Pripadal nám kúzelný. Vietor sa hral so svižnými vrcholcami stromov a dodával tomuto čarovnému miestu nádych divočiny. V ňom sa skrýva studený potôčik, ktorý sa pomaly vlečie takmer celou dedinou.

Blízko je i istá obdoba jazierka, pri pohľade na ktoré mi v hlave obživnú spomienky na plamienky pomaly pojedajúce drevené polienka a chuť chrumkavých špekáčikov. Nad nami pláva nebo plné nadýchaných a vatových oblakov, akoby stvorené pre našu dedinu. Ulíc je síce málo, ale každá je o to osobitejšia.

Môže sa zdať, že pozdĺž Hrona je mnoho dedín, ba dokonca, že je jedna ako druhá, no tá moja je jedinečná, je moja. Jej malé domčeky so záhradkami, či malý potôčik, rinúci sa jej srdcom, by mi chýbali.

Či už skrytá v hmle, vlažná jarným dažďom, pohladená letným slnkom a či pokrytá rôznofarebnými listami, moja dedinka mi bude pripomínať, že sa mám kam vrátiť, že moje spomienky sú uschované v jej stenách, stromoch a dokonca aj v hrboľoch na cestách.

Moja dedina je mojím detstvom, mojimi spomienkami, je mnou a navždy bude.