Spomienky na detstvo (Rozprávanie)

Spomienky na detstvo (Rozprávanie) 

Na svoje detstvo spomínam veľmi rada. Nech mám akýkoľvek problém, som smutná, alebo ma niečo trápi, myšlienky na detstvo mi vždy vyčaria úsmev na tvári.

Moji rodičia mali kamarátov. Boli manželia, mali dve deti a bývali vedľa školy, pretože otec bol školník. Rodičia si navzájom rozumeli a ja s bratom sme boli v podobnom veku ako ich dve deti, takže sme spolu trávili pomerne dosť času. Vlastne sme spolu boli takmer každý deň. Keďže ich otec bol školník, mal prístup do školskej telocvične. Prístup do telocvične sme mali teda aj my. Štyri deti a celá veľká telocvičňa len pre nás.

Boli sme celkom odvážne deti, takže sme vyskúšali všetko možné. Matrace, žinienky, hrazdy, rebriny a naše obľúbené hojdacie kruhy. Tieto kruhy visia tak 30-50 metrov nad zemou. Dajú sa, pravdaže, stiahnuť nižšie, ale prečo byť dole, keď môžeme byť vysoko?

Jedného pekného dňa sme sa taktiež pobrali do telocvične. Všetci štyria sme v ten deň prekypovali energiou a nadšením, takže si môžete predstaviť, ako veselo a koľko kriku tam asi bolo. Niekedy poobede, keď už sme vyskúšali všetko a pomaly sme sa začínali nudiť, niekto z nás zahlásil: „Čo keby sme skúsili skákať z kruhov na tie veľké žinienky?“ Najskôr sa nám ten nápad nepozdával, predsa len to prekračovalo hranicu bezpečnosti, ale po chvíľke prehovárania sme už začali pripravovať kruhy aj žinenky.

Všetko bolo pripravené, zrazu nikto nechcel ísť prvý. Nebavilo ma tam čakať, tak som zahlásila: „Idem ja!“ a vybrala som sa ku kruhom. Zachytila som sa do kruhov a začali ma dvíhať hore. Zo začiatku bolo všetko v pohode, lenže po niekoľkých metroch mi prišla tá podlaha nejako príliš vzdialená a nadšenie sa začalo meniť na strach.

„Si pripravená?“ „Môžeš!“ „Tak skáčeš?“ Všetci na mňa zdola kričali, ale jediné, na čo som ja dokázala myslieť, bolo, či je možné z tej výšky netrafiť sa na žinienku.

Asi po piatich minútach naberania odvahy som zakričala: „Skáčem!!!“ Mierne som sa rozhojdala a s nesmiernym strachom som zoskočila dolu. Počas celého pádu, ktorý zrazu trval podivne dlho, som prosila, nech padnem, kam mám a nech sa mi nič nestane. V tom som ucítila mierny náraz a spojenie môjho tela so žinienkou. Chvíľku som bola otrasená, ale keď som si konečne uvedomila, že som v poriadku, začala som sa blázniť, utekať a presviedčať ostatných, aby to skúsili tiež. A oni išli. Neviem, aké pocity tam hore prežívali, ale konečný výsledok bol dobrý a my sme sa potom stále predbiehali, kto pôjde skôr. A celý zvyšok dňa sme skákali z výšky.

Zo začiatku to vyzeralo desivo. Ale vidíte, že ak prekonáte svoj strach, môžete sa úžasne zabaviť. Treba si však dať pozor, nie že si ublížite.