Stanovačka

Stanovačka 

Bolo krásne piatkové popoludnie, ďalší týždeň školy úspešne za nami a pred nami celý víkend. Sedela som doma a rozmýšľala, ako vyplniť voľný čas. V hlave sa mi rodilo množstvo nápadov, no nakoniec sme sa s partiou priateľov dohodli, že pôjdeme stanovať. Počasie na víkend nám prialo a jeden z mojich priateľov vedel o jednom veľmi peknom mieste na okraji neďalekého lesa.

Slovo dalo slovo a v sobotu, hneď ráno, sme sa vydali na cestu. Zbalili sme si stany, spacáky, jedlo a všetko potrebné na správne stanovanie. Išiel s nami aj môj starší brat, ktorý už predsa mal nejaké skúsenosti so stanovaním. Pre nás ostatných to bola premiéra. Keď sme dorazili do cieľa našej cesty, rozdelili sme si úlohy. Môj brat sa podujal postaviť stany, ja a môj kamarát Peter sme išli nazbierať drevo na oheň a ostatní zatiaľ vybalili veci.

Keď už bolo všetko pripravené, opiekli sme si na ohni špekáčiky, keďže sme začali pociťovať hlad. Po výdatnom obede sme zvyšok dňa strávili športovými aktivitami. Ani sme sa nenazdali a bol tu večer a začalo sa stmievať. Sedeli sme okolo ohňa a len tak sme sa rozprávali. Zrazu môjmu bratovi Tomášovi napadlo, že neďaleko nás je stará opustená horáreň.

„Hovorí sa, že odtiaľ počuť rôzne zvuky a vidieť svetlo,“ povedal Tomáš. Všetci sme zatajili dych a uprene sa pozerali na Tomáša.

„A čo sa tam stalo?“ vykríkol Peter. Tomáš povedal:

„Neviem, ale vraví sa, že miestny horár tam zomrel za dosť záhadných okolností. Jeho úmrtie sa nikdy nepodarilo celkom objasniť.“

„Poďme sa tam pozrieť,“ navrhol Jakub. „Áno, áno, poďme,“ súhlasili ostatní.

A tak sme zobrali baterky, posledné zvyšky odvahy a vybrali sme sa na cestu. Cestou tam sme napäto počúvali, či náhodou nezapočujeme podozrivý zvuk. Vystrašilo nás každé šuchnutie lístia či praskajúci konár, ale nakoniec sme úspešne dorazili do cieľa našej cesty. Horáreň bola stará, schátralá, dvojposchodová budova bez okien. „Pôjdeme aj dnu?“ spýtala sa Lucia. „Asi by sme tam nemali chodiť,“ bojazlivo prehovorila Martina. „Keď sme už tu, poďme sa tam pozrieť,“ povedal Jakub.

A tak sme so zatajeným dychom vkročili do opustenej budovy. Mala som pocit, že z každej strany na mňa niekto pozerá a cítila som nepríjemný chlad. V izbách boli zvyšky starého nábytku, rozbité sklo, pavučiny a staré handry. Vybrali sme sa pozrieť na poschodie. Ako sme stúpali po starých spráchnivených schodoch, odrazu sme videli záblesk svetla.

„Čo to bolo?“ vykríkla Lucia.

„Asi sa len blíži búrka,“ povedal Tomáš. „No neviem, vyzeralo to divne,“ povedal Jakub. Odrazu sme z vedľajšej miestnosti počuli zvuk, akoby sa otvárali dvere. Viac nám už nebolo treba. Rozbehli sme sa dole schodmi a odrazu strašná rana a kúdeľ prachu. Keď sme sa rozhliadli okolo seba, zistili sme, že nám chýba Jakub. Všade bola tma a viditeľnosť nám sťažoval aj zvírený prach. Počuli sme len akési stonanie.

Keď sme sa upokojili, zistili sme, že Jakub leží pod troskami schodov. Začali sme ho vyslobodzovať a vtedy sme si všimli, že sa drží za nohu. „Môžeš sa postaviť?“ spýtal sa ho Tomáš. „Nemôžem. Asi mám zlomenú nohu, strašne to bolí,“ odpovedal Jakub. Už sme viac nemali chuť nič skúmať. Našou prioritou bolo čo najskôr dostať Jakuba do bezpečia a na ošetrenie. Ponáhľali sme sa späť do tábora, odkiaľ sme zavolali pomoc.

Jakubovo zranenie sa nakoniec ukázalo byť nie tak vážne, ako sa nám spočiatku zdalo. Tento výlet bol pre nás ponaučením, že do starých opustených budov sa neoplatí chodiť. Namiesto skúmania paranormálnych javov sa na budúcej stanovačke budeme venovať len bezpečným aktivitám. Napriek tomu nám však táto spomienka ostane natrvalo vrytá v pamäti.