Hororový zážitok (Rozprávanie)

Hororový zážitok (Rozprávanie) 

Písal sa rok 1846. Chceli sme začať nový život, a preto sme sa ja, moji rodičia a bratia Harry a Louis rozhodli odísť, preplaviť sa cez Atlantik a usadiť sa v štáte Kentucky. Cesta sem trvala dva týždne. Bola som smutná, že som musela opustiť svoju rodnú vlasť v Nórsku – Bergen, ale na druhej strane ma lákalo spoznať množstvo nových ľudí, dobrodružstiev a skúsiť, aký je život v Amerike. Avšak, to som ešte ani len netušila, aké hrozné veci ma čakajú.

Po príchode do nového mesta sme sa rýchlo zoznámili s novými susedmi, ktorí nás milo privítali večernou zábavou, ako je to u nich zvykom vítať nových obyvateľov. Na zábave som spoznala chalana, ktorý mi hneď padol do oka. Volal sa David. Po čase sme sa s Davidom začali častejšie stretávať, chodiť na prechádzky, pri ktorých som spoznávala okolie mesta.

Jeden deň sa ma spýtal : “Hej, ty, El, počuj, neprišla by si dnes večer k nám na návštevu? Moja rodina by rada spoznala moju novú lásku.“ Ostala som milo prekvapená, pretože na túto vetu som čakala, odkedy som ho prvýkrát uvidela. Samozrejme, že som odpovedala, že prídem.

Tým pádom, mi vysvitlo, že už asi tvoríme pár. Po príchode domov som to hneď oznámila našim, ktorí sa nesmierne potešili. Na večer som sa dôkladne pripravila. Vybrala som si najkrajšie šaty, aké mám, spravila účes, namaľovala sa a mohla som vyraziť. Keď pre mňa prišiel, ostal v nemom úžase a nespustil zo mňa oči.

Zoznamovanie a predstavovanie jeho rodine prebehlo v pohode. Všetci boli milí, no niečo mi na nich nehralo, tvárili sa, ako keby niečo skrývali a čím viac som sa pýtala na ich prácu, tým viac boli nervóznejší. Avšak, všetko sa to celé akosi zvrtlo. Jeho rodičia mi namiešali drink, po ktorom som okamžite zaspala.

Po prebudení som sa ocitla priviazaná o stoličku niekde v opustenom schátranom dome. Zrazu sa vo dverách zjavil: „Ach, ty naivná, hlúpo si mi naletela!“ A odišiel. Keď zavrel dvere, rýchlo som sa snažila rozviazať sa a zistiť, čo je Dávid a jeho rodina vlastne zač, prečo ma zviazali a kde sú moji rodičia. Utekala som domov, no na dverách som si našla krvavý nápis:

„Nikdy nás nenájdeš.“

Prešlo pár týždňov. Prespávala som na policajnej stanici, pretože sme sa s políciou každý deň snažili nájsť moju rodinu. Keď sa už chýlilo k roku od udalosti, policajti pátranie vzdali a ja som ostala sama. Do dnešných dní som stále nezistila, čo sa vlastne stalo s mojou rodinou.