Horná Lehota. Malebná dedinka. Jej čaro spočíva v príjemnej, cez jar rozkvitnutej, no naopak cez zimu snehobielej a ligotavej prírode. Rozprestiera sa na úpätí Nízkych Tatier. Sedí tu učupená ako maličká kopa sena.
Dedinu lemuje koberec rozkvitnutých ale aj pestrofarebných lúk a strání. Keď zdvihnete zrak vyššie, do oka vám padne
hlavný hrebeň Nízkych Tatier so svojimi majestátnymi vrchmi Skalhora, Chopok i Ďumbier. Stoja tu dlho, vytrvalo a nebojácne. Ich končiare sa priam dotýkajú blankytnej oblohy. Tu sa aj človek skloní pred silou a krásou prírody.
Tá sa vám ponúka už i pri vstupe do obce, a to v podobe dvoch krištáľovopriezračných rybníkov, ktoré sú domovom rýb ale aj rôznych iných živočíchov. Zlatisté lúče slnka vytiahnu na ich brehy nie jedného rybára.
Nielen rybári si sem chodia oddýchnuť, ale aj rodiny s malými deťmi sa sem prídu poprechádzať a zabaviť sa. Popri tom všetkom vám neunikne šum vody, bzukot včiel a, samozrejme, krása prírody.
Srdcom samotnej dediny je malé námestie. Z neho sa ako zamatové stužky vinú štyri rozvetvené ulice. Práve jedna z nich vás zavedie k rodnému domu romantického básnika, ktorý žil v 19. storočí, Sama Chalupku.
Jeho literárny odkaz sprevádza návštevníka ako aj súčasnú generáciu životom tohto revolučného básnika, kňaza a významného štúrovca. Horná Lehota bola kolískou i hrobom človeka, ktorý v pravde žil, krivdu bil a verne svoj národ ľúbil. Spomienky na neho oživuje i busta v miestnom parku.
Ten, kto v tejto neveľkej dedinke prežije väčšinu svojho života, obľúbi si ju isto.