Veľký turnaj

Veľký turnaj

Volám sa Patrik a som obyčajný chalan z mesta. Už od malička som bol vášnivý milovník videohier všetkého druhu. S chalanmi zo sídliska sme sa často stretávali po večeroch u niekoho, kto vlastnil konzolu a zopár videohier. Zažívali sme pri tom kopec „srandy“ a, keď už sme začali, nikdy sme sa od toho nevedeli odtrhnúť. Až rodičia boli väčšinou ten jediný faktor, ktorý nám vedel vystaviť stopku a my sme sa tak mohli vrátiť do reality.

Ako čas plynul a každý z partie bol rokom starší a starší, začali sa meniť priority. Či už to bola škola alebo šport, každý z nás mal plno iných záľub a povinností. Ja som sa ale s pribúdajúcim vekom nechcel zbaviť mojej najobľúbenejšej činnosti. Viacerí mi hovorili, že by som to už mal obmedziť a robiť radšej niečo užitočnejšie. Ja som však bol veľký hráč a hranie videohier bola postupom čau moja jediná voľnočasová aktivita. V škole som nebol zlý a ani ma to nijako neovplyvňovalo v mojich študijných výsledkoch.

Ani som sa nenazdal a už som bol na strednej škole.

Akurát v tomto období nastal čas, keď sa začalo rozširovať hranie videohier cez internet. Touto formou som začal súperiť s hráčmi po celom svete a s niektorými sme sa stali aj virtuálnymi kamarátmi. Hrávali sme spolu tak často, ako to len okolnosti dovoľovali. Aj napriek všetkému som bol stále poctivým žiakom, ktorý bral školu vážne. Vďaka tomuto prístupu som ju bezproblémovo dokončil a bol som pred životným rozhodnutím, čo teraz. V žiadnom prípade som nechcel ísť na vysokú školu a práca mi pripadala ako strašiak. Veď ja som nič poriadne robiť ani nevedel!

Nuž to bol rok, čo som nezamestnaný sedel doma a jediné, na čo som sa zmohol, bolo sedieť za počítačom. Mojej mamke sa to už úplne nepáčilo a naliehala na mňa: ,,Paťo, musíš sa už konečne vzchopiť a postaviť sa na vlastne nohy! Život nie je len o videohrách!“ Mala pravdu. Chcel som to zmeniť, ale netušil som ako. Keďže jediné, čo som vedel poriadne, bolo hrať videohry, chcel som sa tým aj živiť. ,,Si blázon,“ vravievala mi mama. Vo svete táto možnosť už bola, ale u nás to nebolo ešte ani v plienkach.

Prešiel ďalší polrok mojej nezamestnanosti a neustáleho hrania hier. Chodieval som na rôzne servery a dúfal, že si ma niekto všimne. Bol som v tom celkom dobrý, ale už aj kvalitne zúfalý. Môj sen sa rozplýval. Na internete som sledoval prenosy veľkých turnajov tohto nedávno vzniknutého športu, nazývaného e-šport.

V nič som už neveril a chcel som s tým už nadobro seknúť a začať nový život. Vtom sa stalo niečo nečakané. Prišiel mi mail od jedného chlapíka z Česka. Písalo sa v ňom, že skladá nový tím v e-športe a že by bol veľmi rád, keby som sa pripojil, lebo ma sleduje už pár mesiacov. Bol som neskutočne dojatý a ponuku som bez váhania akceptoval. S chalanmi z tímu sme sa zoznámili a začali spolu hrávať. Celkom nám to išlo, až sme sa dozvedeli správu, ktorá určite všetkých šokovala.

„Borci, budúci víkend si nič neplánujte, vybavil som nám turnaj v Budapešti,“ oznámil nám. Neskutočná správa!

Bola posledná noc pred odchodom. Bol som celý vzrušený a nevedel som sa dočkať. Celým mojím telom prechádzala nervozita, bol to celkom veľký turnaj a my si môžeme skúsiť kvalifikačné kolo, bolo to vynikajúce. Na mieste činu som sa prvýkrát stretol s tímovými kolegami aj naživo. Nikto sa nevedel dočkať, každému behal po chrbte mráz. Hala bola obrovská a pomaly sa plnila fanúšikmi e-športu. Kedysi som chcel byť medzi nimi a teraz tu stojím ako hráč.

15 minút pred našim začiatkom sme boli ešte nervóznejší a chceli sne vyhrať nielen preto, aby sme sa zapísali do sveta e-športu, ale určite aj preto, aby sme domov nešli naprázdno. Na začínajúci šport sa v ňom točili nemalé peniaze. V momente, keď to vypuklo, okamžite sme zabudli na stres a robili to, čo vieme najlepšie, hrali hru. Vyhrali sme! Tešili sme sa a 5000 fanúšikov s nami. Bolo to neopísateľné a s chalanmi sme to okamžite išli osláviť. Postúpili sme do hlavného turnaja.

Večer sme sa ubytovali v hoteli a každý začal rozmýšľať nad tým, čo sa nám práve podarilo. Môj život bol už takmer v úpadku, ale vtedy som si uvedomil, že aj ja na to mám a dokážem sa živiť tým, čo ma od detstva nesmierne baví a robím to najlepšie, ako viem.