Zatúlané gény

Zatúlané gény

V ľudskom živote sa vyskytne mnoho chvíľ, kedy je potrebné vykonať závažné alebo bežné každodenné rozhodnutia. V mojom živote sa takáto chvíľa dôležitého rozhodnutia odohrávala v deviatom ročníku na základnej škole.

Každý deviatak si musí zvoliť strednú školu, na ktorej bude pokračovať jeho štúdium. Výber je naozaj veľký. Od rôznych odborných škôl až po všeobecnejšie gymnázia. Ja som mala v type školy hneď jasno. Určite som chcela študovať na gymnáziu a následne pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Problémom však bolo vybrať si konkrétnu školu, ktorá ma na budúce štúdium a povolanie pripraví najlepšie.

Po mnohých rozhovoroch s rodičmi a výchovnou poradkyňou som si zvolila dve školy, na ktoré som poslala prihlášky. Moja prvá voľba bolo anglické bilingválne gymnázium, kde som úspešne spravila prijímacie skúšky, ale pre nedostatok miesta som nebola prijatá na odbor anglický jazyk, len na klasické gymnázium. Ktoré zastrešovala tá istá škola. Bola som z toho sklamaná.

Rodičia ma podporovali slovami: „Ešte stále môžeš ísť na druhú školy. Uvidíš, bude ti tam napokon lepšie.“ Mali pravdu. Mojím druhým výberom bolo Súkromné gymnázium Železiarne Podbrezová. Odbor bol tiež zameraný na anglický jazyk, ale s menším počtom hodín angličtiny.

Na zápis som išla s menšími obavami, predsa len to bola moja druhá voľba, no nikdy som ju neoľutovala. Všetko prebehlo v poriadku. Od septembra som sa mala stať žiačkou tohto gymnázia. Užívala som si prázdniny, keď mi rodičia oznámili: „Volali nám zo školy, že sa ruší odbor anglický jazyk kvôli nízkemu počtu žiakov.“ Nervózne som začala chodiť po izbe.

„Môžu ťa zobrať na odbor informatika,“ dodala mama. Bol to pre mňa šok. Z informatiky som nič nevedela. Na základnej škole som sa jej úspešne vyhýbala a doma som bola rada, keď sa mi podarilo zapnúť počítač a dostať sa k potrebným veciam bez nevyspytateľných komplikácii. Otec mi bol oporou. On sa v počítačoch dobre vyzná, preto mi sľúbil pomoc so štúdiom. Aj preto som sa rozhodla porušiť moju komfortnú zónu a skúsiť nejaké zatúlané gény po otcovi.

Nastúpila som na školu s obavami a so strachom som čakala na prvú hodinu informatiky. Prvú hodina bola neutrálna. Učiteľ sa nás snažil oboznámiť s učebnými osnovami, ale trieda plná dievčat a len päť párov chlapčenských očí na neho zhrozene. Hodiny boli náročné a ja som sa márne pokúšala cudzím výrazom pochopiť. Bez učenia to nešlo.

Začala som aktívne reagovať na neznáme pojmy a spájala som informácie s tým, čo som doma už počula. Častokrát sa mi rozjasnili spomienky na výučbu s mojím otcom. Ako sme spolu rozoberali starý, už nefunkčný počítač a on sa mi snažil objasniť súčiastku, ktorú práve držal v rukách.

V škole sme začali s novým tematickým celkom, s programovaním. Vždy ma bavilo logické myslenie, preto nebolo zvláštnosťou, že som sa v programovaní našla. Bavilo ma riešiť všetky úlohy, ktoré nám boli dané. Myslím si, že neklamem, keď poviem, že som bola jedna z najlepších žiakov našej triedy v programovaní. Učiteľ informatiky mi ponúkol ďalšiu možnosť zlepšovania mojich schopností.

Navrhol mi účasť na kurze programovania.

Programovať v Jave bolo však úplné iné ako v Pacale, ktorý som už dôverne poznala. Príkazy boli zložitejšie. Bola som zúfalá. Skončiť s touto mimoškolskou aktivitou som rozhodne nechcela. Sklamala by som tým otca a aj samu seba. Rozhodla som sa bojovať! Skúšala som si všetky programy doma a učila som sa z rôznych kníh.

Roztrasená som išla na záverečnú skúšku kurzu, kde nám dali samostatne spraviť náročný program. Snažila som sa, ako som len vedela. Program som spravila, ale dobrý pocit som z neho nemala. Inštruktor nám vyhlásil výsledky. Veľmi ma prekvapilo, keď sa moje meno neobjavilo pri prvých vymenovaných účastníkoch, ktoré program nespravili dobre. A mená stále ďalej čítal. Keď sa dostal až k vrchným pozíciám na jeho zozname, myslela som si, že jednoducho moje meno zabudli pridať na zoznam. Keď vyhlásil, že som sa umiestnila na druhom mieste, bola som nesmierne šťastná. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie a vtedy som si uvedomila, že na to mám.

To, čo som niekedy považovala za nemožne, sa zmenilo .Úspešne som zmaturovala z informatiky a vzdelávala som sa v nej aj na vysokej škole. Dnes pracujem v celosvetovo známej spoločnosti Info na pozícii programátora. Už viem ,že hoci život nejde podľa našich prvých rozhodnutí ,on sám si zvolí tú najlepšiu cestu.