Žijem v malej dedinke (Rozprávanie)

Žijem v malej dedinke (Rozprávanie) 

Žijem v malej dedinke, ktorá je tak trochu Pánu Bohu za chrbtom. Jedinou kultúrnou pamiatkou sú tu iba zrúcaniny kostola.

Nie je tu nič výnimočné, možno iba „centrum.“ Vždy keď sa tu niečo pekné spraví, zničí sa to. To je tá známa mentalita Slovákov. Ale prírodu tu máme krásnu. No i tu sa objavuje naša mentalita a naše jediné bohatstvo a dedičstvo pre budúce generácie zamorujeme odpadkami.

Sme skrytí v jemnej kotline, ktorú z každej strany lemuje mohutný vrch. Je tu veľa krásnych skalných útvarov a príjemné prírodné miesta. Nachádza sa tu skala zvaná „Hlavačka,“ lebo vyzerá ako hlava nejakej postavy. Taktiež tu máme „Hrdošnú“ skalu. Môj otec mi o nej rozprával rozprávky. Vraj tam žije drak a keď budem zlý vraj ma spapá. (Draky mám rád ale ony mňa asi nie L) Raz som mal pocit, že som ho zazrel na nočnej oblohe. Možno to boli vidiny nevyspatého dieťaťa, možno sa proti mne spriahli hviezdy, kto vie. (J)

Dôvod prečo to tu mám celkom rád je prostý. Mám tu svoj domov. Bývam tu, mám tu rodinu a blízkych. Moja rodina tu žije už asi 3 alebo 4 generácie. Nech som kdekoľvek, rád sa sem vraciam. Je tu fajn. Ani príliš teplo ani zima a ľudia sa tu poznajú.

Bývam na tichej ulici, i keď je to akoby „centrum.“ Z domu to mám blízko všade. Samozrejme, to neznamená, že chodím načas. Náš dom je celkom veľký, no napriek tomu útulný. Pred ním aj za ním máme malú záhradku. Celé to prostredie, v ktorom žijem je útulné. No aj tak mám najradšej svoju izbu.

Nie je veľká ale je tu všetko a hlavne príjemná atmosféra. Mám tu všetko hmatateľné bohatstvo a veci, ktoré si vážim. Mám tu moje 4 prekrásne gitary, africký bubon, reprosústavu na počúvanie, mastrovanie a miešanie hudby a kopec kníh. Prednedávnom som si sem doprial dokonca aj kvet. Nech mi to tu troška okysličuje.

Knihy sú svetovým dedičstvom myšlienok a som rád, že ich tu mám tak veľa. Dokonca sa mi podarilo zohnať aj jeden skvelý kúsok skvelého autora, ktorého dnes už ťažko nájdete v kníhkupectvách. Ide o „Knihu polomŕtvych“ od Jožka Urbana.

Možno sa pýtate, prečo mám toľko gitár. Hrám už asi 5 rokov. Začalo to mojou prvou gitarou, veľmi lacnou, ktorú mám dodnes. Vzhľadovo nie je ničím výnimočná, no zvuk má skvelý. Na nej som sa učil lúdiť prvé sladké tóny a vychovala ma. Používam ju stále, na nahrávanie a pod. Neskôr som potreboval rozšíriť zvukovú paletu a jej možnosti a kúpil som si jednu krásnu francúzsku.

Mám ju už niekoľko rokov a použil som ju snáď na všetkých koncertoch a nikdy ma nezradila. Vždy som inklinoval k rocku a ten na akustike nezahráte (predošlé gitary boli akustické). Asi po roku lekcií gitary som si kúpil prvú elektrickú gitaru. Bola to sranda no rýchlo mi prestala stačiť. Predal som ju a kúpil si lepšiu.

Je to licencovaná kópia Les Paula z mahagónu s javorovým topom. Jej farba sa všetkým strašne páči. Je to gitara zvukovo neobmedzená no fyzicky sú tam veci, ktoré sa môžu stať nevýhodou. Keď som si to začal uvedomovať, narazil som na jednu skvelú krásku. Je to gitara vyrobená ako pocta môjmu gitarovému idolu. Zvyčajne stoji 600-800€. Ja som mal to šťastie a kúpil som ju takmer za polovicu. Je krásna, má atypický tvar a hmatník má vyrobený z ušľachtilého ebenového dreva. Je to umelecké dielo v krásnej červenej farbe. Cez lak môžete vidieť kresbu dreva.

Ďalšou krásou mojej izby je výhľad. Okno mám oproti dverám nad stolom, takže kdekoľvek sa postavím, vždy vidím tú nádhernú prírodu, ktorá ma obklopuje.

Naša dedinka nie je výnimočná, no je to môj domov. Je tu moja rodina, môj dom, moja izba, moje drahocennosti a preto to tu mám rád.