Škriatkovia

Škriatkovia

Jedného dňa, keď si išiel Jožko večer ľahnúť, pod svojou posteľou našiel škriatka, ktorý sa hral na jeho telefóne. Jožko zakričal: „Héj, to je môj mobil, okamžite mi ho vráť!“ Škriatok hneď zbadal, že sa Jožko rád hrá na telefóne, a tak mu navrhol:

„Nechcel by si ísť so mnou do ríše škriatkov, kde nemusíš nič robiť a môžeš sa len hrať na telefóne?“ Jožko celý šťastný neváhal a skríkol: „Idem!“

Keď dorazili do ríše škriatkov, boli tam samí škriatkovia. Mali malé fúriky a v nich vozili samé telefóny. Jožko sa cítil ako v nebi, nič nemusel robiť, iba stále leňošiť. A keď neleňošil, tak jedol a keď nejedol, tak sa hral na telefóne. To bol krásny život! Tak to tam chodilo každý deň, až ho to nakoniec predsa len prestalo baviť. Začalo mu byť smutno a každého sa vypytoval, ako sa dostane domov, ba dokonca, kedy pôjde do školy, ale vždy mu len povedali, že nech ešte ostane a hrá sa. Ale on stále viac cítil, že už ho to tam nebaví a je na čase sa vrátiť.

Škriatkovia však nemajú radi, keď im niekto povie, že už chce ísť domov. Tak ho začali naháňať. Jožko utekal tak rýchlo, že mu skoro nohy odpadli. Ako utekal, stretol ďalšieho chlapca a ten tiež utekal pred škriatkami a hľadal cestu späť. Bežali spolu, ale škriatkovia boli prefíkaní, nakoniec ich obkľúčili a chlapci boli v pasci. Stále sa k nim približovali a vtom sa začala triasť zem. V zemi sa urobili ryhy a obaja chlapci ostali stáť na malej skale. Neznámemu chlapcovi sa šmyklo, Jožko sa ho snažil chytiť, ale neudržal ho. Padali obaja. Jožko ani nevedel, ako sa ten chlapec volá, lebo sa ešte nestihli predstaviť, tak len zúfalo mával rukami a kopal nohami.

Ako padali a Jožko sa snažil zachrániť, prudko sa mykol a vtedy zistil, že to bol iba sen. Zobudil sa, poobzeral sa šťastne po triede a povedal si: „Už sa na telefóne do noci nebudem hrávať, radšej pôjdem zavčasu spať.“