Hlboká voda (Rozprávanie)

Hlboká voda (Rozprávanie) 

Bolo hmlisté, ale príjemné, letné ráno. Už tretí deň sa plavím touto výletnou loďou, smerom na exotický ostrov, ktorý som už dlhšiu dobu plánovala navštíviť. Som síce iba v strede svojho života, no mám pocit, že som už dosiahla všetko, čo som mala naplánované. Auto som nechala doma.

Nie každý vlastní v tejto dobe auto. Len nedávno sa začala vyrábať prvá generácia kabrioletov typu BelAir, nedokázala som odolať. Žijem v lepšej časti krajiny, som celkom šťastná. Mám deti, manžela, všetko, čo si len môže človek v mojom veku priať. Túto dovolenku si zaslúžim. Pracovala som už dosť, a chcem si trošku oddýchnuť od všetkých ľudí. Poplávať si v oceáne, opáliť sa, jesť exotické ovocie a vyskúšať nové jedlá. Moja batožina váži celkom dosť, dúfam, že som si zabalila všetko. Mám pocit, ako keby som si nič nepamätala, práve som sa zobudila. Občas neviem rozlíšiť sny od reality.

Vyšla som z mojej kajuty na lodi. Je to veľká turistická loď, no nie taká majestátna, ako lode, ktorými zvyknem cestovať. Počas tejto cesty spím veľmi veľa, snažím sa oddychovať. Moja rodina, práca, aj celý život, sú časovo náročné, stále som zaneprázdnená, už si ani nepamätám, kedy som naposledy kvalitne oddychovala. Milujem svoju rodinu, no raz si človek potrebuje dať malú pauzu, kde od neho nikto nič nevyžaduje. Neviem sa dočkať, ako prídem do wellnessu. A hlavne mora. Milujem more. Vody, moria a oceány, sú to nádherné miesta plné kľudu. Pôjdem sa pozrieť, čo sa deje na palube, dať si nejaký drink dňa, poplávať si v bazéne, alebo si zahrať minigolf.

Prešiel týždeň odkedy sme sa nalodili. Sme už skoro na mieste, no pasažieri poprosili posádku, aby sme nachvíľu zastali a mali taký „plávací deň“, vzhľadom na to, že vody sú tu navôkol prenádherné. Je tu hlboká voda, do ktorej sa dá skočiť z výšky, alebo potápať sa.

Naša loď zakotvila neďaleko malého ostrova na dve hodiny, aby sme si mohli zaplávať, potápať sa, zarybárčiť si, kochať sa miestnou prírodou, keďže táto cesta už trvá dlho, a ľudia sa začínajú nudiť. Tak dlho som sa nepotápala. Obliekla som si plavky, navliekla potápačské okuliare, kyslíkovú bombu. Mám aj slnečné okuliare. Milujem slnečné okuliare, vždy, keď vidím nejaké, musím si ich kúpiť! Takisto to mám aj so šatami, swingové šaty sú moje obľúbené, bodkovaný vzor, taký mám aj na plavkách a na každom oblečení, na ktoré sa hodí.

Voda je tu tak čistá a priehľadná! Doma máme bazén, ale more je kúsok cesty od domu, a deti sa oceánu boja. Taktiež, pobrežie okolia nášho domu nemá príliš čistú vodu, vzhľadom na rozmáhajúce sa továrne a zábavný park. Oceán je veľmi znečistený pri našej civilizácií, ale ľudia sa tam napriek tomu kúpu. Akoby znečistenie prírody nikoho nezaujímalo...

Plávala som hlbšie a hlbšie, toľká voľnosť! Taký úžasný pocit vo vode. Voda je tu taká svieža a čistá. Nečakala som, že kyslíková bomba bude taká ťažká. Plávala som hlbšie, preplávala som húf farebných rýb. Zočila som veľmi pekný koralový útes. Plávala som popri ňom, chcela som vidieť nejaké exotické morské živočíchy vo svojom prirodzenom prostredí. Bežne ich vídam iba v akváriách. Práve okolo mňa preplávali ďalšie rybky, niektoré v skupinkách, niektoré úplne samé. Hovoriac o samote a skupinkovaní, koľko je hodín? Nemala by tu naša loď už odchádzať? Odvrátila som zrak od koralov, a vtedy som to uvidela.

Nič. Vôbec nič okolo mňa, iba voda, trochu svetla prenikalo pod hladinu, a okolo mňa, kam sa pozriem, samá voda. Keď som sa pozrela na ten koralový útes, vyzeral, akoby končil niekde v hlbinách oceánu, niekde, dole. Cítila som zospodu, prostredníctvom mojich chodidiel, chlad. Ako keď ste v mori, a ocitnete sa hlbšie, nedočiahnete na dno, na pleciach cítite príjemné slnečné žiarenie, na nohách, naopak, chlad, akoby vás voda chcela pohltiť.

Akurát, momentálne som necítila to príjemné slnečné teplo na mojich pleciach. Keď som sa pozrela hore, bola som ďaleko od hladiny. Nevedela som, či zvládnem vyplávať nahor. Snažila som sa z celej sily, no kyslík v bombe mi už dochádzal. Čím viac som sa snažila vyplávať nad hladinu, akoby moja snaha mala opačný vplyv. Snažila som sa teda držať sa koralového útesu a plávať pozdĺž rias a kameňov.

Po hodnej chvíli som sa vynorila nad hladinu. Otvorila som oči, no na moje prekvapenie, nevedela som nikde zahliadnuť ostrovček, pri ktorom naša loď zakotvila, a už vôbec nie našu loď. Bola som pri ešte menšom ostrovčeku, ktorý pôsobil, akoby jeho piesok každú chvíľu prúdy oceánu mali odniesť niekam do diaľky.

Zrazu som pocítila nepríjemný chlad, obloha nado mnou sa začala zaťahovať, oblaky sa formovali do tmavej, neprajnej formácie. Akoto, že som išla pozdĺž koralového útesu, a nedostala som sa tam, odkiaľ som prišla? Pobrežie bolo veľmi ďaleko, a môj jediný oporný bod bol tento malý ostrov.

Bola mi strašná zima. Cítila som sa nesmierne bezmocne. Príde po mňa niekto, keď tu budem sedieť? Spomenie si na mňa moja loď, a pôjdu ma hľadať? Ako ma nájdu, tu, v strede oceánu? Už z posledných síl som vyplávala nad hladinu, voda už prestala byť teplá. Začali sa tvoriť väčšie a väčšie vlny. Mala som chvíľu pocit, ako keby som padala.

Asi som zaspala, ale, zobudila som sa na neznesiteľný chlad. Ostrov sa zrazu z ničoho nič začal triasť. Vlny sa začali zvyšovať, prichádzal veľký chlad. Nepríjemné dunenie. Všade bola hmla. Počula som iba to nepríjemné dunenie, cítila som to v celom tele. Z hmly sa začal vynárať veľký objekt. Všade ticho, iba dunenie tohto kolosu. Približovalo sa to, a vtedy som zbadala, že to je obrovská loď. Taká, akou som sa prevážala na cestách z práce na iné kontinenty.

Postavila som sa na ostrov a začala som mávať, ako mi len sily stačili, no nevedela som, či ma v tej hmle vidia. Išla som si hlasivky vykričať. To strašné dunenie valiaceho sa kolosu železa sa zväčšovalo, a zrazu loď išla rovno mojim smerom. Veľmi som sa tešila. Určite ma zachránia a už sa nebudem musieť báť. Železný kolos sa blížil veľkou rýchlosťou, no nezastavoval.

Mieril rovno na tento maličký ostrovček v rozmere menšieho osobného auta. Loď bola ani nie meter odo mňa, keď som pochopila, že asi už nezastane. Špic lode sa zaboril do ostrova, no už bolo neskoro, nestihla som včas odskočiť do vody, do poslednej chvíle som dúfala, že zastane, no nebolo tak. Vyskočila som nabok, no loď bola široká, a ja som sa nohou obrúsila o hrdzavý, zariasený bok lode.

Táto sila ma následne odhodila do vody. Myslela som si, že toto bola moja posledná chvíľa. Môj posledný nádych. Kyslíkovú bombu som už nemala, ani okuliare, ani nič. Iba ja, sama v oceáne, vedľa železného kolosu, ktorého vodné prúdy ma ťahali smerom k vrtuli. Bola som pod vodou, videla som iba zelenohnedé odtiene, odrazy tmavej pochmúrnej oblohy, chlad som ani nevnímala, iba som plávala, plávala a plávala. Akoby som mala novú silu, chytila som druhý dych.

Odporné dunenie sa vodou šírilo ako niečo strašné, myslela som si, že sa mi roztrhnú ušné bubienky. Nechutný chlad, ktorý sa spájal so zlovestným tichom, cítila som sa taká sama, bezmocná. Už som prestávala vidieť. Nedokázala som viac plávať. Počula som iba zvuky, ako obrovský kolos, tony kovov, vŕzgajú, ako sa obrovské matice a skrutky oškierajú navzájom. Cítila som iba silný prúd, ako ma obrovská lodná skrutka ide vtiahnuť, moja posledná chvíľa života. Snažila som sa na to nemyslieť, nemohla som si už nijak pomôcť. Tieto

typy lodí napúšťajú vodu a znova ju vypúšťajú. Ako ma išla skrutka chytiť do jej čeľustí, odhodil ma veľký prúd padajúcej vody z lode. Snažila som sa nadýchnuť, no ako som otvorila ústa, viac a viac som sa dusila. Snažila som sa nenadychovať, no akoby sa mi hlava, telo a pľúca zapĺňali tou mrazivou vodou. Čím viac som sa snažila nedýchať, tým viac som sa dusila, a tým viac som sa napĺňala vodou. Videla som iba veľký chumáč ničoho, pomedzi vodu v mojej hlave som stále počula tú loď. Bola obrovská. Kolosálna. Stále neodplávala.

Chlad som už vôbec nepociťovala. Necítila som si končatiny. Už som mala iba sluch a vedomie, aj to len posledné. Veľmi dlho to trvá, táto strašná smrť, všetko, čo spravím, to iba zhoršuje. Nadýchla som sa posledný krát, veľmi zhlboka, aby som ukončila svoje muky. Už som necítila nič, vnímala som okolie. Pocit, ako v uzavretej tmavej miestnosti, plniacej sa vodou, niet úniku. Posledné čo sa mi zjavuje, tie turbíny, ten pocit tlaku v pľúcach a v hlave, ten pocit bezmocnosti. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Hlboká voda, tma, hrdzavá loď, riasy všade vo vode, obrovská turbína a ten zvuk. Ten otrasný zvuk...

Ten strašný pocit. Budú moje deti mať ešte niekedy matku? Nestihla som sa s nimi ani rozlúčiť. Už ich nikdy nebudem môcť objať, ani svojho manžela. Nikdy už nebudú vedieť, čo sa so mnou stalo. Ani nechcem, aby zistili, že už im nikdy nebudem môcť prečítať rozprávku na dobrú noc, navariť im čaj... Chcela som si oddýchnuť od všetkých, no teraz, zažijem oddych večný.