Je ľahšie rozbiť atóm ako predsudok (Úvaha)

Je ľahšie rozbiť atóm ako predsudok (Úvaha)

Životu vládnu predsudky. Niečo, čo nás klame v našom názore na svet, niečo, čo vyvoláva nespravodlivosť voči iným... Keď niekoho dopredu odsúdime len na základe toho, čo sme počuli, vytvárame si predsudky.

Predovšetkým sa stotožňujeme s našimi rodičmi, blízkymi, kamarátmi a s okolím, v ktorom sa pohybujeme. Často však zabúdame na to, že môžeme mať a aj máme vlastný názor, čo znamená, že na tých "iných" nebudeme takto pozerať. Sadneme si k nim a začneme viesť múdry dialóg, v ktorom zistíme, že vôbec nie sú takí zlí, ako ich všetci opisujú.

Predsudky nás pripravujú o skúsenosť a tak nás vyčleňujú z ľudskej rodiny. Sú úplne zbytočné a narúšajú komunikáciu medzi nami. Najčastejšie sú mierené voči určitým skupinám ľudí, ktorí sú vlastne rovnakí ako my. Sú odmietaní nie preto, že niečo zlé vykonali, ale preto, že sa narodili takými, akí sú. Veď môžu napríklad za to, akú majú farbu pleti? To, že je človek odlišný svojím výzorom či cítením ešte neznamená, že je zlý a patrí do "karantény".

Predsudky obmedzujú. V dnešnej dobe to však zašlo až tak ďaleko, že je dôležitejšie aký majú ľudia názor než ako samotná skutočnosť. Častokrát ale zabúdame na to, že každý človek je jedinečný a originálny tým, aký je, ako premýšľa, čo robí a čo mu ide.

Človek plný predsudkov si je sám sebou neistý a nevie, kam patrí. Nevie, kým naozaj je a zostáva to preňho skrytou hádankou, ktorú sa ani nesnaží vyriešiť. Stačí mu vedomie, že patrí do určitej skupiny, ktorá sa vyznačuje napríklad aj nenávisťou a odmietaním všetkého, čo je iné, odlišné. Avšak takýto človek si vlastne neuvedomuje, že sa týmto správaním dostáva do izolácie a postupne stráca viac a viac priateľov.

Dnešný svet je plný predsudkov... Je to smutné, ale sú všade okolo nás už tak dlho, že my sme sa skôr naučili rozbiť atóm než predsudok. Povieš "je tučná", ale ani ti nenapadne, že v skutočnosti je chorá. Kto ti dal právo posudzovať ľudí? Ty si snáď dokonalý? Nespôsobili predsudky ľuďom už dosť bolesti? Áno, no najjednoduchšie je súdiť...

Paradoxom dnešnej doby je, že sme rozbili atóm ale nie predsudky. Ako do nich nepadnúť a ako sa zbaviť tých, ktoré sme prevzali? Stratíme ich niekedy? Myslím si, že by ich bolo oveľa menej, keby sme medzi sebou viac komunikovali. Rozprávali by sme sa viac o sebe a nie o druhých. Zistili by sme tak, akým človekom je každý z nás v skutočnosti.

Tak ako si pestujeme a venujeme čas svojej "kondičke", mali by sme pestovať a venovať čas aj sebavýchove myšlienok, názorov, postojov a činov. Prekonajme filozofickú pubertu, v ktorej sa stávame myšlienkovo zrelým, samostatným a kritickým človekom. Nič nie je ľudskejšie ako využívať rozum. Pamätajme na to, že ľudia sú najfascinujúcejšie bytosti na tejto zemi, tak zahoďme predsudky a správajme sa k sebe ako ľudia. Veď predsa kto sa človekom narodil, mal by sa aj ako človek správať.