Katkino životné dobrodružstvo (Rozprávanie)

Katkino životné dobrodružstvo (Rozprávanie) 

Raz kedysi dávno, žila jedna rodinka v starom drevenom domčeku. Stál na okraji lesa a pri ňom tiekol malý potôčik. V tom domčeku býval otec, mama a dcéra. Dievčatko sa volalo Katka. Bola milá, pracovitá a veľmi rada pomáhala. No jedného dňa sa stalo niečo, čo jej navždy zmenilo život.

„Ó, nie! Neodchádzaj, mamička! Ty nás nemôžeš opustiť! Zostaň s nami!“ plakala Katka pri smrteľnej posteli svojej mamičky. Vtedy mala desať rokov. „Neboj sa, dcérenka!“ utešovala ju mamička. „Ja neodídem, budem stále s tebou, tu v tvojom srdci.“ Vytiahla spod periny malý darček a ďalej povedala: „ Tu máš. Tento darček v našej rodine koluje už stovky rokov.

Dobre ho opatruj. Nos ho stále pri sebe a nikomu ho nedávaj. Keď ti bude najsmutnejšie, vytiahneš a rozbalíš ho. Potom prečítaš lístok, ktorý pri ňom máš a pomyslíš si na mňa. No pozor! Nemôžeš ho vytiahnuť hocikedy. Len keď to bude naozaj nutné a budeš mať problémy. Na to pamätaj!“ To boli posledné slová, ktoré povedala. Katka nosila darček stále pri sebe. Keď mala dvanásť rokov, smrť jej vzala aj otca. Od toho dňa bola odkázaná iba na seba.

Našťastie sa od otca veľa naučila a vedela prežiť. V deň pätnástych narodenín sa rozhodla, že opustí malý rodičovský domček. Zobrala si najdôležitejšie veci a odišla. Po týždni chôdze prišla do dedinky. Slabá a vyčerpaná podišla k jednému z domov. V nádeji, že jej pomôžu, zaklopala. „Milí domáci! Prosím vás, nemohla by som u vás prespať? Budem vám pomáhať so všetkým, čo budete potrebovať,“ prosíkala. „Máte pravdu, že nemôžete. Vpustiť vás do domu? Za nič na svete!“ zakričal domáci a zabuchol za sebou dvere.

Presne takto to bolo i v ostatných domoch. A keď bola už na konci dediny, natrafila na malú chatku. Žili tu dvaja starší manželia, ktorí sa zľutovali nad osudom Katky. „Dobrý deň!“ aj tu prosíkala, „prosím vás, nemohla by som u vás dočasne bývať? Budem robiť všetko, čo je treba v domácnosti.“ „Samozrejme,“ odpovedali súhlasne starčekovci. „Môžeš u nás bývať dokedy budeš chcieť, hoc aj navždy.“

Katku si po prvom roku bývania veľmi obľúbili. Bola im ako vlastná dcéra. Ona pomáhala im a oni jej. Boli šťastní, v chalúpke žili ešte veľmi dlho. Mali sa dobre, choroba ich obchádzala. Katka si spomenula na dar, ktorý dostala od svojej mamičky. V dvadsiatich dvoch rokoch sa vydala, no i naďalej sa starala o starčekovskú chalúpku. Síce mala detstvo ťažké, starobu prežila v pokoji. A keď nadišla hodina jej smrti, dala darček svojej dcére.