V jednom hlbokom lese okrem iných zvierat žila jedna namyslená líška, ktorá sa každému vysmievala.
Pri prechádzke stretla medveďa a začala sa mu vysmievať: „Aký si ťarbavý a ešte aj chlpatý!“ Medveď zosmutnel a zaliezol do brlohu. O chvíľku stretla vlka. Začala sa mu smiať: „Si sivý ako prašivý pes.“ Vlk sa skrčil a išiel preč. Líška si pripadala ako kráľovná sveta – krásna, šikovná a múdra.
Ako si vykračuje po chodníčku, stretne malého zajaca, ktorý práve chrúme mrkvu. Líška sa pustí do osočovania: „Aký si pahltný! Aké máš dlhé uši!“ Zajko sa otočí, mávne labkou, lebo pozná namyslenú líšku. O chvíľu znie lesom strašný krik a plač. Všetky zvieratá vybehnú na miesto kriku a plaču a vidia líšku chytenú do klepca. „Prosím, pomôžte mi,“ prosíka namyslená líška. „Keď si taká múdra a šikovná, pomôž si sama,“ odvetia jej zvieratá.
Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.