Mladosť

Mladosť

Pred osemnástimi rokmi som sa po prvýkrát nadýchla. Môj prvý kontakt so svetom bol môj plač. Vtedy som si vôbec neuvedomovala, čo sa okolo mňa deje. Hneď po mojom narodení vstúpila do môjho života škola, ktorá ma sprevádza po celý život.

Domov si rodičia odniesli svoje prvé dieťa v batôžteku a boli veľmi šťastní. Deň sa s ďalším stretal týždne a mesiace plynuli ako voda. A roky? O tých ani nehovorím. Celý čas prebehol ako voda a ja som sa postupne naučila robiť svoje prvé krôčky, vyslovovať pre mňa nové, no krásne slová: „Mama, ocko. “

Tak som rástla a rástla a myslela som si, že život je len o detských hrách a maznaní sa s rodičmi, ktorých mám nadovšetko rada, no mýlila som sa. Zistila som, že život nemám na ružiach ustlaný a dokonca, že je veľmi krutý.

Bola som už staršia, zrelá a vzdelávaná a tak som po prvýkrát v živote pocítila neprítomnosť svojich rodičov, keď som bola v školskom internáte. Predierala som sa svojím osudom a preskakovala som rôzne kamene, ktoré som mala pod nohami, čo nebolo jednoduché, lebo aj rodičia si museli zvykať na to, že nie som pri nich doma.

Postupom času som začala všetkému rozumieť. Teraz je už zo mňa slečna, ktorá si na svoje detstvo spomína dobre. Niekedy mám sto chutí byť takou bezbrannou a maličkou, ktorá je v náručí svojej mamičky. No musím povedať, že teraz mám kamarátky, ktorým sa snažím poradiť a pomôcť.

Áno, tá mladosť. Ona je krásna, a preto, ak budeme starší, budeme na ňu určite s obrovskou láskou spomínať. Možno si mnoho ľudí myslí, že na svoju mladosť netreba spomínať, ale práve naopak, na mladosť si treba spomenúť aj napriek tomu, že mnohým ľuďom priniesla práve mladosť bolesť, strach či smútok.

V živote však platí jedno pravidlo – aj všetko zlé je na niečo dobré. Mladosť je krásna, keď nás nestretajú ťažké choroby, na ktoré sa, žiaľ, aj zomiera. Netreba sa však na mladosť pozerať len čiernymi očami, treba v sebe zozbierať všetok optimizmus a veriť si. Jednoducho, mladosť je prenádherná a ja som šťastná, že napriek všetkým ťažkostiam či problémom, ktoré ma postretli, budem všetko brať s humorom a takto bude môj život a život mojich blízkych určite pekný.

Chcela by som ukončiť túto prácu myšlienkou: „Život je vlastne ako vlak, do ktorého nastupujeme a zvezieme sa po určitú zastávku a potom, keď z neho vystúpime, naše miesto, na ktorom sme sedeli, bude obsadené. A keď v tom vlaku zostane aspoň jeden človek, s ktorým ste sa kamarátili, a pozrie sa na to miesto, spomenie si na vás a na pekné zážitky, ktoré zostali po vás. V tom vlaku spoznáte dobro, lásku, ale aj zlo a nenávisť. To všetko zlo a nenávisť voči vám musíte prekonať a uvedomiť si, že vy, práve vy, ste tá či ten, pre koho máte ešte chuť žiť ...“