Na ulici, kde som býval, bola cesta samý výmoľ. Po oboch stranách ulice vyrastali nové domy. Kým bude cesta vyasfaltovaná, prejde ešte pekný čas. Preto som neváhal ani minútu, keď som vyšiel s novým horským bicyklom na rozkopanú cestu. V tom blate sa bicykel nedá zničiť, a preto som hneď vyštartoval smerom k mestskému parku.
Na rohu Botanickej ulice som prudko zabrzdil. Zrazu som počul silný piskot bŕzd a uvidel som svoju sestru ležať na chodníku. Ako tam ležala a krvácala, vôbec som nevedel, čo mám robiť.
Jedna pani, ktorá išla po ceste vystúpila z auta a rozbehla sa k nej. Okamžite sa išla pozrieť do svojho kufra v aute, či nemá náhodou nejakú deku. Moja sestra sa tam triasla. Za tie roky som ju v takom stave ešte nevidel. Keď sa to dozvedeli moji rodičia, veľmi zle to niesli.
Moja sestra nie je taká ako iné dievčatá, pretože je jedinečná. Má veľmi typický hlas a smiech, ktorý rád počúvam. Keď sme boli menší, tak mi rada čítala knihy. Špecifický je pre ňu čierny humor, vždy vie ako zlepšiť deň. V obľube má šport, rodinu, priateľov, peniaze, lásku a šťastie. Šport pre ňu predstavuje všetko, robí ju šťastnou. Nikdy nemala rada šaty ani sukne, ani sa nečudujem veď je športovkyňa.
Počas toho obdobia, keď ležala v nemocnici mi veľmi chýbala a som rád, že žije, pretože si toho dosť prežila. Je to dievča, ktoré žiadne nenahradí. Veď je to moja malá sestrička....