Hra môjo života

Hra môjo života

Zo svojho života mám najradšej svoj futbalový tréning . Mám ho trikrát do týždňa. Väčšinou cez víkend chodíme hrať zápas. Futbal je pre mňa jediná hra, ktorá ma baví. Očarujúce sú naše svetlomodré dresy, štucne tej istej farby, kopačky, v ktorých keď idete po betóne, krásne do rytmu klopkajú, či chrániče, ktoré ochránia všetky pevné veľké kosti alebo krehké malé kostičky.

Keď rozhodca vloží do úst malú sivú píšťalku, z ktorej, buď steká voda keď prší, alebo je úplne chladná, či sa od nej odrážajú lúče slnka a provokatívne vás oslepujú, keď praží slnko, je to krásny pocit z toho, že zasa počujete ten nádherný zvuk. Keď vidíte, že lopta ide za niektorú z čiar ihriska, tešíte sa na to odpískanie autu, rohu, či faulu, či odkopu do brány.

Z pohľadu diváka sa to nezdá, ale aj keď zápas trvá 60 min., čiže 30+30 min., lebo hrám za žiačky, zdá sa vám, ako keby to bolo len 1 0 až 1 5 minút. Po skončení sa prvého polčasu nie ste rád, že je už polovica zápasu za vami. Buď nadávanie trénera kvôli stavu 3:0, alebo chválenie niektorých hráčov, či celého klubu za stavu 0:3 ak sme hostia, to všetko je istým zmyslom nádherné.

Vstúpenie do druhej časti hry s novými pokynmi trénera, alebo kapitánky, nastáva po 1 5 minútach. Väčšinou na tieto pokyny hneď zabudneme, a potom to človek, ktorý stojí 1 0 metrov od šatne, hneď rozozná z kriku trénera.

Lenže tréner nás má aj napriek kriku a nadávkam aj tak rád. Je to tak isto ako s rodičmi. Aj keď vás vyhrešia za každú blbosť, je to len preto, lebo nechcú, aby sme robili tie isté chyby veľakrát v živote.

Na toto všetko sa teším pred každým tréningom alebo zápasom. Táto hra je pre mňa celý život a chcem sa jej venovať až do konca mojej púte po tejto Zemi.