Nočné zavíjanie

Nočné zavíjanie

Tma pred mojimi očami náhle zmizne. Ocitnem sa v tmavom lese. Ležím na zemi, ruky mám špinavé od hliny a v tvári nechápavý výraz. Ani sa nepohnem. Čakám, čo sa stane.

Zrazu sa predo mnou objaví biela vlčica a pozrie na mňa svojimi plachými očami. Nevyzerá, že by sa chystala na útok. Pozbieram sa zo zeme a pomaly sa k nej priblížim. Pokúsim sa pohladkať ju, no uhne sa. Stále nie je nahnevaná, len vyplašená na smrť.

Pozorne sa na mňa zadíva.

Som Wolfin, ozve sa zrazu tichý hlások odniekiaľ z nekonečna. Prudko sa otáčam na všetky možné strany a hľadám človeka, ktorý ku mne prehovoril. Nič ale nezbadám, tak znova upriamim zrak na vlčicu.

„Ty...?“ zapištím od strachu.

Ja, ozve sa. Prekvapí ma ten pokojný tón. Zrazu vlčica nevyzerá nijako placho, skôr odvážne. Začínam mať naozaj strach.

Choď už radšej, nestihneš školu, navrhne mi hlasom, v ktorom ucítim náznak pobavenia.

„A povieš mi snáď ako sa odtiaľto dostať?“ vyprsknem. Potom uvidím tmavú oblohu.

„Je ešte noc,“ poviem prekvapene.

Tu je stále noc... Choď už! zavelí a ja sa ocitnem naspäť vo svojej izbe, skrytá pod teplou perinou.

Sen. To je prvé slovo, ktoré mi napadne. Trocha zosmutniem a oblečiem sa do školy...

Tma. No potom sa zasa objavia stromy a krajina zaplavená večnou nocou. Predo mnou sedí vlčica, ktorá ma len nemo pozoruje.

„Wolfin!“ vykríknem šťastne. A to som si myslela, že ju už nikdy neuvidím.

Vitaj, dievča, pozrie na mňa múdrymi očami, ktoré sú zaplavené radosťou. V tej chvíli viem, že sa zapíšeme do histórie ako nerozlučná dvojica.

Odvtedy sa každú noc stretávam s Wolfin, rozprávame sa, prechádzame a obdivujeme krásy lesa. Kamarátky v škole už nemám – načo aj? Mám niekoho, kto mi vždy rozumie a vždy ma podporí. Mám svoju vlčicu. No na začiatku som si nejako neuvedomovala, že to takto nemôže ísť naveky...

Sedím na chladnej zemi v lese, Wolfin sa neobjavuje. Volám na ňu, no márne. Objaví sa až oveľa neskôr. Nemá najlepšiu náladu. Tak ako ja.

„Wolfin?“ oslovím ju opatrne. Zavrčí na mňa. Čo chceš?

„Ide skôr o to, čo nechcem. Chcem byť normálna, ako každý iný. Nechcem mať vždy, keď zaspím, takéto sny. Pomôžeš mi s tým?“

Zúrivo sa na mňa otočí. Ako myslíš, nahnevane odsekne a rozbehne sa. Vyskakuje po mne a trhá mi oblečenie, zatiaľ čo sa bránim, ako môžem.

„Prestaň,“ poprosím plačlivo. No ona si nedá povedať a zahryzne sa do mojej ruky. Vytrhne mi kus mäsa...

Zobudím sa na šialenú bolesť