Pokora

Pokora

Hoci mám ešte len deväť rokov, malý kúsok sveta som už stihol precestovať. Cez prázdniny chodievame na dovolenky. Práve tá minuloročná bola pre mňa zvláštne nezabudnuteľná.

Hádzali sme si na pláži pri mori loptu a odrazu sa nám odkotúľala k invalidnému vozíku. Sedel v ňom mladý, svalnatý, opálený muž. Pevnou rukou nám loptu prihral. Poďakoval som mu. On sa na mňa usmial a opýtal sa, odkiaľ som.

„Z Trenčína,“ odvetil som. Pomyslel som si, že vyzerá ako športovec, ktorý sa lieči zo zranenia. Zaujal ma.

Na druhý deň sme sa znovu stretli. Nedalo mi a spýtal som sa ho, či je naozaj športovec. Potvrdil, že áno – ale bývalý. Vraj invalidný vozík je už jeho trvalý spoločník.

„A to prečo? Čo sa stalo?“ Spýtal som sa. Muž sa rozhovoril:

„Bol som smelý, odvážny a nepoznal som prekážky. Vo Vysokých Tatrách som zliezol všetky skaly a chystal som sa na medzinárodnú súťaž. Bol som odhodlaný zvíťaziť. Tak, ako vždy predtým.

Keď som odchádzal z domu na sústredenie, rodičia ma prosili, aby som neriskoval. S úsmevom som odvetil, že mám všetko pod kontrolou a ničoho sa nemusia báť. To isté som zopakoval aj manželke, ktorá v náručí kolísala nášho malého synčeka. „Len sa nám vráť zdravý“, lúčila sa so mnou.

Na sústredení bola pohoda, darilo sa mi. Posledný deň sa ale pokazilo počasie a tréner nám neodporučil liezť. Ja som ho však nepočúval, bol som si istý, že to dokážem. Myslel som na to, že musím zvíťaziť.

Nepodarilo sa mi to. Počas lezenia obloha celá stmavla, začalo pršať a fúkal silný vietor. Hmla zastrela skalu, ktorú som chcel zdolať.

Liezol som sám, nik iný si netrúfal. Pri zostupe dolu sa mi šmykla noha, vylomil sa kus skaly aj s lanom. Ja som padal dolu a celý svet obklopila tma.

Prebral som sa až v nemocnici, kam ma odviezol vrtulník. Viackrát ma operovali, ale žiaľ, poškodenú miechu už nezachránili. Stal sa zo mňa invalid - vozíčkar. Často som sa v myšlienkach vracal ku chvíli, keď ma moji najbližší varovali. Videli moju zaslepenú túžbu všetko zdolať a za každú cenu zvíťaziť.

Nezvíťazil som a cena za moju neopatrnosť bola veľmi vysoká. Chýbala mi pokora.“

Na toho vyšportovaného, opáleného uja na vozíčku nikdy nezabudnem. Zaujímalo ma, čo je tá pokora. Spýtal som sa mojej mamy. Dozvedel som sa, že je to akási schopnosť počítať i s prehrou, vedieť ju prijať. Vedieť prijať rady od tých, ktorí majú viac životných skúseností a záleží im na nás. Rešpektovať prírodu a neriskovať iba preto, že budem SUPER.

Pochopil som!