Bol neskorý večer a ja som ako posledná zhasla v dome svetlo a ľahla si do postele. Dlho som sa prehadzovala a nemohla som zaspať. Vtom som začula jasný zvuk zvonkohry visiacej nad mojim oknom, hoci som si bola istá, že okno je zatvorené a vietor odnikiaľ nefúkal.
Začala som mať strach a vytiahla si perinu až na nos. Zvonkohra sa rozžiarila dúhovými farbami a zvnútra sa na jemnej pavučinke spustila dolu víla. Na chvíľu som sa zamyslela a prišla som na to, že tú vílu poznám. Bola to predsa víla, ktorú mám zavesenú nad posteľou na veľkom obraze.
Mala krásne ružové šaty, dlhé kučeravé vlasy a modré krídla. Zosadla na dosku pod oknom, potiahla pavučinku a za ňou sa na pavučinke spustila ďalšia víla. Presne tá, ktorá je na druhom obraze v mojej izbe.
Chytili sa za ruky a vybrali sa k poličke na ktorej mám svoje ozdoby do vlasov, hrebene, náušnice a kozmetiku. Tam si pomaly skúšali pred zrkadlom všetko čo sa im zapáčilo. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Vtedy ale môj noštek nevydržal a ja som kýchla. Víly zostali stáť a pozerali na mňa.
Spýtala som sa ich, čo tam robia a oni odpovedali, že ku mne chodia každú noc keď v dome zhasnú všetky svetlá a ony túžia byť na chvíľu krásne ako ja, keď si dám ozdoby do vlasov a náušnice. Vtedy som pochopila prečo ráno, keď vstanem a idem si do poličky po hrebeň, nikdy nemám veci na svojom mieste. Víly sa so mnou rozlúčili, sľúbili že keď znova prídu, všetko po sebe poupratujú a ja som pomaly zaspala.
Keď ráno zazvonil budík, zvonkohra nehrala, veci boli na svojom mieste a víly sa z obrazov na mňa usmievali ako každý deň, hoci tentokrát som mala pocit, že v noci už nikdy nebudem sama a nemám sa čoho báť.