Spomienky na základnú školu
Spomienky na základnú školu
„Každá lavica niečo skrýva, každá lavica niečo skrýva, ukryje každú vec, náš verný spojenec.
Každá lavica niečo skrýva, každá lavica niečo skrýva, a naše poklady, tie nikdy viacej nestratí.“
(Kamil Peteraj)
Keď dnes otvorím album so školskými fotografiami, vidím v ňom, ako čas neúprosne plynie. A tak rada by som ho znova vrátila späť. Späť za skvelými kamarátmi, s ktorými sme prežili veľa pekných chvíľ. Nebol deň, kedy by na mojej tvári nevyčarili úsmev.
Mohla ho pokaziť snáď len jedna vec – písomka. Aj keď sme všetci neznášali testy preverujúce naše vedomosti, nikdy nás nepremohol hnev k učiteľom. V kútiku duše sme vedeli, že to s nami myslia len a len dobre. Hodina niekedy trvala celé veky, spoločne sme odpočítavali každú minútku a tešili sa z jednoty, ktorá zavládla medzi nami. Ale keď sme konečne začuli sladký cinkot zvonca, začal sa hurhaj a krik, naháňačkám po triede nebolo konca-kraja. Najlepšie nám bolo vtedy, keď nám teplé lúče slnka pohládzali naše líca. To boli okamihy, keď sme túžili zažiť dobrodružstvo.
Dni bežali, roky plynuli a nám postupne zostalo len pár posledných dní. Dní, na ktoré sa bude len veľmi ťažko zabúdať. Všetko to krásne sa totiž vrylo na to najdôležitejšie miesto, do môjho srdca. Všetci sme sa časom zmenili, z malých piatačikov vyrástli už takmer dospelí ľudia, ale v každom z nás ostal kúsok toho malého dieťaťa. Hoci dievčatá dospeli v krásne mladé slečny a chlapci pripomínajú skôr mladých mužov, predsa sa v nás ešte stále skrývajú tie nežné tváričky, s ktorými sa učitelia na chodbách školy stretali celých deväť rokov. Aj keď sa s nimi už nie veľmi radi ukazujeme, snažíme sa skôr prejsť na stranu Vás – dospelých.
Najkrajším zo všetkých tých rokov bol práve deviaty. Keď nastane čas rozlúčky, nikomu sa akosi nebude chcieť ísť inam. Slávnostne budeme počúvať dlho očakávaný rozlúčkový príhovor, ktorý sme si v mysliach predstavovali nejedenkrát. Dievčatá nádherné ako princezné a chlapci vyobliekaní v čiernych oblekoch...
Ešte posledný tanec na rozlúčku, posledné zbohom našim starým ošúchaným laviciam, našej nezabudnuteľnej základnej a potom už v ústrety novým skúsenostiam.