Príbeh môjho psa

Príbeh môjho psa

Jedného zimného dňa si ma kúpili nejakí ľudia. Vzali si ma k sebe domov. Cestoval som autom. Začal som ich spoznávať. Gazda sa volá Tonko, gazdiná sa volá Betka, tá ma stále mojká ako mama – to je fajn. Starší chlapec sa volá Matúško a mladší syn je Šimonko. Ja som Ury.

Zo začiatku ma mali v garáži, lebo nemali pre mňa nič. Ale dali mi všetko. Super koberec a hromadu hračiek. Aj malého plyšového kamaráta, aby mi nebolo smutno. Teraz som už ako pán. Mám veľkú búdu a ešte sa v nej bojím, a ohradu, do ktorej ma ale nikto nezatvára. Som pánom veľkej záhrady. Berú ma aj von na prechádzky.

Raz som gazdovi ušiel, to si mysleli oni, ja som išiel objaviť svet. Vrátil som sa večer, bol som veľmi šťastný, že mi nechali otvorenú bránku. Keď ma ráno uvideli na záhrade, čudné bolo, že sa so mnou nevadili, ale opačne, skôr ma hladkali a mojkali. A ja som bol prestrašne šťastný, že som doma. Svet je veľký a krásny, ale tam vás nemojkajú.

Neskôr začali z neba padať čudné biele loptičky. Nedali sa chytiť. Oni ich brali zo zeme a hádzali ich kade-tade. Ja som za nimi lietal ako splašený, ale vždy sa stratili. Neskôr som spoznal aj Janka. Chodí tu občas na návštevu. Teraz prišiel a na záhrade vybudovali biely bunker. Chodili doňho stále a ja, keď som vošiel len raz, tak sa so mnou vadili. Potom ma zahrabávali do snehu, to bolo fajn, aj keď trochu studené. Celý deň boli páni na záhrade. Skoro nič som nemohol, ale bola zábava.

Ale večer, večer som bol pánom záhrady zasa ja. A ten bunker som si riadne prezrel a trochu som im pomohol. Urobil som im tam okná, aby tam nebola taká tma. To budú šťastní, keď to ráno uvidia.