Na planéte Zem, v srdci Európy je malý štát, Slovensko. Žijem v ňom už jedenásť rokov. Bývam spolu s rodičmi v malej dedinke na východe tejto krajiny. Tu sa mi prihodila neskutočná príhoda.
Raz večer, keď som prišla domov, vošla som do izby, zasvietila som svetlo, lebo už bolo šero, a všimla som si, že úsporná žiarovka svieti raz silnejšie a raz slabšie. Chcela som ísť bližšie a zistiť, čo sa deje, ale mamka ma zavolala na večeru.
Po večeri som sa vrátila, ale žiarovka už svietila normálne. Keď som si ale ustlala posteľ a išla som sa pripraviť na spánok, zrazu žiarovka prestala svietiť. Všimla som si, že sa v nej hýbu dve malinké svetielka. Neváhala som, vzala baterku, postavila som sa na stoličku a pozorovala som svetielka. Uvidela som dve postavičky kmitajúce zo strany na stranu. Zrazu sa ozvalo: „ Ja už nevládzem! To detisko stále chodí hore dolu a svetlo zapína a vypína. Klip a klep, klip a klep.“
„ Elo, veď je to len malé dievčatko, tak nevystrájaj a začni svietiť.“
„ Fajn, Nea.“
O chvíľu svetlo znova zasvietilo. Prezliekla som sa a išla spať. Po chvíli som však začula ďalšie zvuky.
„Vidíš, pre päť minút som ani nemusel svietiť.“
„Ale musel. Si elektrónko a ja elektrónka, je to naša práca.“ Po týchto slovách nastalo ticho a ja som zaspala.
Ráno pri raňajkách som o čudnej príhode a vypočutom rozhovore povedala rodičom. Mamka povedala: „Bol to fajn sen. Niečo také ako elektrónkovia neexistuje.“
„ Ale oni existujú. Bývajú v mojom lustri v úspornej žiarovke,“ povedala som natešeným hlasom.
„ Ako myslíš, ale už utekaj, lebo prídeš neskoro do školy,“ dodala mama.
Keď som sa vrátila zo školy domov, utekala som do izby. Pustila som televízor. Nešlo nič zaujímavé, tak som ho stíšila a pustila som rádio. Vtedy sa v žiarovke zasvietil elektrónko. Spozornela som a stíšila hudbu. A čo nepočujem?
„ Pozri, že vraj dievčatko! Dobre, možno dievčatko, ale šetrenie energiou je pre ňu neznáma vec.“
„ A prečo tak hovoríš?“ ozval sa druhý hlas.
„ Veď sa pozri, má pustený televízor a ešte aj rádio.“
„Elo, buď ticho a otoč sa!“
Vtedy som už nevydržala a ozvala som sa: „Ahoj, ja som Petra. A vy sa ako voláte?“
„Ja som Nea a on je Elo,“ odpovedala elektrónka.
„Rada vás spoznávam.“
„Aj my teba, ale máme pre teba pár rád ako šetriť energiu.“
„Dobe, veľmi rada si ich vypočujem.“
Začal Elo:„ 1. Používať úsporné žiarovky a nízkoenergetické spotrebiče, lebo všade ich ešte nemáte. 2.Vypínať spotrebiče, ak ich nepoužívame, čo ty nerobíš. 3. Nedávať mokré ruky do zásuvky a ani blízko k elektrickým spotrebičom.“
Nea pokračovala: „Dúfame, že ich budeš dodržiavať, aby si predišla nešťastiu a aj preto, aby zásoby energie nám dlho vydržali.“
„Áno, ďakujem vám za rady. Nechceli by ste byť mojimi kamarátmi? Stále by ste ma mohli niečomu múdremu priučiť.“
„Prečo nie, veľmi radi, užijeme si spolu veľa zábavy a pritom ťa naučíme ako tieto veci vplývajú na životné prostredie, “ povedali takmer jednohlasne.
Odvtedy Elo, Nea a ja sme nerozluční priatelia.