Zvonenie ako prejav toho, že sa niečo začína alebo končí má dávne tradície. V minulosti zvonenie zvonov znamenalo, že sa niečo stalo. Ešte aj v 20. storočí, síce už len na dedinách obyvatelia vedeli podľa toho, ako zvony zvonia, čo sa stalo. No ako je to dnes?
Dnes už ľudia konečne zabudli na konvencie týkajúce sa aspoň zvonenia. Žiakov a učiteľov to však prenasleduje na školách a konkrétne na našej to všetko okoreňujú Ďoďyho jemné melódie. Dovtedy zvonenie znamenalo vykúpenie od učenia, no teraz to naberá opačný efekt, najmä keď sa po zazvonení pustí vysokofrekvenčná, neuekvalizérovaná melódia s koncovkou .mid vedená telefonickým káblom a reprodukovaná rozbitým reproduktorom. Táto procedúra zvaná zvonenie sa bezprestávky (vlastne každú prestávku) opakuje.
Po tak dlhom čase to v niektorých študentoch dvíha tlak, ktorý im otvára ústa a dáva na jazyk doposiaľ nepoznané slová. U druhej skupiny ľudí sa tento tlak prejaví vo forme nervu, ktorý rozpohybuje celé telo a pod nekontrolovaeľnými pohybmi tela sa stane ujma na funkčnosti práve pracujúceho reproduktora. Toto dvíhanie tlaku má v oboch prípadoch ďalekosiahle následky, ktoré sa nemusia objaviť ihneď, ale môžu o sebe dať vedieť až v bielej izbe s posteľou a skriňou a pracujúcim personálom v bielych plášťoch.
V najhoršom prípade sa dvihne tlak nahranicu infarktu a v cene je tiež jednosmerný lístok do hrobu, čím by zvonenie splnilo svoju na prvý pohľad nesplniteľnú úlohu. A preto je na nás ako a zachováme. Či budeme počúvať donekonečna stále to isté alebo či sa vzchopíme a urobíme niečo preto, aby to bolo lepšie.
Či si budeme celý pobyt na škole nechať skákať po hlave dajakým gadžom a dvomi starými konzervatívnymi zakomplexovanými babami. Či ich budeme počúvať a papkať im z ruky alebo sa naučíme filtrovať ich konvenčné rečičky. Či si vieme utvoriť svoj vlastný názor alebo budeme príjmať dristy, čo nám iný predkladajú.
Niekedy to možno bude vyzerať ťažko, ale z hľadiska nášho celkového prospechu a úspechu sa musíme naučiť, či si dovolíme ,,zvoniť do hrobu“ a alibisticky sa tváriť, že za to nemôžeme alebo začneme konať a brať zodpovednosť za naše rozhodnutia týkajúce sa nás, nášho života a našej budúcnosti.