Moja škola (Úvaha)

Moja škola (Úvaha)

Keď sa povie „škola“, každému sa vybaví niečo iné. Niektorí cítia nostalgiu za časmi plnými priateľstiev a nezabudnuteľných zážitkov, iní možno pocítia úzkosť alebo tlak spojený s výkonmi a skúškami. Pre mňa je škola niečo medzi týmito pólmi – miesto, kde sa stretávajú rôzne svety, kde sa učíme nielen z učebníc, ale predovšetkým zo života.

Moja škola, situovaná na predmestí, sa svojou architektúrou nijako nevymyká z radu. Je to moderná budova, ktorej chodby sú plné života, a triedy, hoci niekedy príliš malé pre našu energiu, sú plné dôverne známych tvárí. Avšak nie budova či miesto, ale ľudia sú tým, čo školu robí tým, čím je. Učitelia, ktorí do nás neúnavne vkladajú nielen vedomosti, ale aj kúsky svojich životov, a spolužiaci, s ktorými sme preplakali nejednu skúšku aj nejednu radostnú udalosť.

Škola je miestom neustáleho ruchu – zvonenie odzvoní a koridory sa zaplnia žiakmi a učiteľmi, každý s vlastným príbehom, každý s vlastnými snami. Je to ako malé mesto, kde sa každý pozná a každý je súčasťou väčšieho celku. V hodinách sa učíme o svetových vojnách, literárnych epochách, zákonoch fyziky, ale najviac sa, zdá sa, učíme o sebe navzájom. Diskusie, ktoré sa niekedy strácajú v abstraktných teóriách, inokedy sú bolestivo konkrétne, odhaľujú rôznorodosť názorov a postojov.

Škola je aj miestom, kde sa stretávame s prvými veľkými životnými rozhodnutiami a učíme sa zodpovednosti – a to nielen za svoje známky. Projektové týždne, kde musíme prejaviť tímového ducha, spoluprácu a kreativitu, sú skúškou našej schopnosti pracovať spoločne a dosiahnuť spoločný cieľ. Sú to momenty, kedy pochopíme, že úspech je oveľa sladší, keď sa oň môžeme podeliť s druhými.

Avšak škola nie je len o radostiach. Skúšky a hodnotenia, ktoré nás nútia zamyslieť sa nad našimi slabosťami, sú nevyhnutnou súčasťou tohto procesu. Každá jedna chyba, ktorú urobíme, každý jeden neúspech, ktorý zažijeme, nás formuje a učí nás, ako čeliť výzvam. Tieto skúsenosti sú často kruté, ale aj neoceniteľné.

Moja škola, teda, nie je len miestom, kde sa vzdelávame, ale aj priestorom, kde rastieme ako ľudia. Tu sa formuje náš charakter, tu sa rodia naše budúce cesty. A keď raz odídem a vrátim sa, možno už ako dospelý človek na návšteve, budem sa pozerať na všetky tie chodby, triedy a dvory, kde som strávil toľko rokov, s vďakou. Pretože bez ohľadu na všetky tie skúšky a trable, moja škola mi dala viac, než som si kedy myslel, že môže – dala mi základy, na ktorých môžem stavať celý život.