Táto úvaha je o mojej škole a mojom ročníku/triede. Úplne na začiatku čitateľov musím dôrazne upozorniť, že je neobjektívna až hrôza. Jej úlohou je kritizovať, a veľa – treba si uvedomiť, že naša škola má aj mnoho výhod a kladov, len ich tu nepíšem, a tiež, že kritizujem čokoľvek, čo mi príde negatívne, dokonca aj úplné hlúposti, čo sa aj tak vyriešiť lepšie, ako teraz sú, asi nedajú.
Preto navrhujem, aby ste čítali tento sloh tak, že sa nad každou kritizovanou vecou zamyslíte: Treba (a je možné) to vôbec riešiť? Je to naozaj problémom? Alebo je to hlúposť? Ak si myslíte, že to nie je hlúposť, popremýšľajte nad lepšími riešeniami. Ak si myslíte, že je, pokúste sa sformulovať si v hlave logické argumenty, prečo. Keď to nepôjde, možno to predsa len má čosi do seba, nie?
Naša škola je rozdelená do dvoch v mnohých veciach samostatných častí – prvého stupňa a osemročného gymnázia. Majú oddelené budovy, vzdialené niekoľko zastávok. Iba pár ľudí „patrí” do oboch častí, väčšina zamestnancov a učiteľov je iba v jednej. Ani ja sám nemám veľmi dobrú predstavu, čo sa v nedávnej dobe deje na prvom stupni. Izolácia týchto budov je taká veľká, že niektoré sekcie na školskej webovej stránke (napr. rozvrh, krúžky, úspechy žiakov) obsahujú iba údaje vzťahujúce sa na gymnázium.
Je veľmi zaujímavé, ako sa všetko po prechode na gymnázium (aj keď v tom čase ešte bola trieda príma stále v budove prvého stupňa) zmenilo. Teda, asi trochu preháňam, nie „všetko”, ale veľa vecí. Niektoré boli „technického” charakteru, napríklad pribudlo globálne bodové/známkové hodnotenie. Ale nejako najviac si teraz všímam zmenu prístupu. Zoberte si povedzme ranné komunity. Sekcia „O škole” na školskej internetovej stránke ich opisuje takto:
Od 1. triedy sa deti učia anglický jazyk, informatiku a nový predmet Obohatenie. Zároveň každý deň začína rannou komunitou, na navodenie atmosféry na dobrú prípravu a "otvorenie sa" žiakov na vyučovanie. Ranná komunita je integrálna súčasť celého vyučovania.
Na gymnáziu je to ale trochu inak. Stali sa z nich „triednické hodiny”, kde sa oznamujú informácie a vyberá sa školné. (Mimochodom, to Obohatenie tiež akosi zmizlo. Už si ani nepamätám, čo to vlastne bolo.)
Stránka „O škole” je celkovo veľmi, hm, zaujímavá. Možno je jednoducho strašne stará a neaktuálna, ale kontrastujúc so zvyškom sekcií sa informácie z tej stránky takmer všetky vzťahujú len na prvý stupeň školy. Napríklad v časti „Ako učíme v škole?” je napísané:
Naša škola je založená na kvalitnej komunikácii medzi rodičom a učiteľom, ale najmä medzi učiteľom a žiakom. Je to škola, kde panujú partnerské, až priateľské vzťahy, pričom učiteľ nie je dominantným faktorom počas vyučovania, ale necháva sa pri práci inšpirovať úrovňou schopností jednotlivých nadaných detí. Vyučovanie prebieha v kreatívnej atmosfére, kde si deti ani neuvedomujú, že prebieha samotný vyučovací proces.
Okrem bežných metód (vysvetľovanie, rozhovor, didaktické hry, názorné ukážky) sa používajú v maximálnej miere heuristické metódy - t.j. objavovanie, vlastný prístup, ďalej rozhovory, diskusia, metóda problémového vyučovania, tvorba projektov a obhajoba vlastných prác. Všetko sa deje vo forme tvorivého, partnerského dialógu učiteľ - žiak. Učenie sa prispôsobuje úrovni detí, ktoré majú prekvapivé vedomosti z rôznych oblastí okolitého sveta, dokážu na svoj vek vynikajúco analyzovať, zovšeobecňovať, argumentovať a vytvárať nové riešenia problémov.
Nadané deti majú potrebu učiť sa rýchlejšie, viac, ale hlavne iným spôsobom a tým sa odlišujú od bežnej populácie detí. V praxi to znamená, že aplikujeme aj pri zníženom počte žiakov individuálny prístup a zohľadňovanie špecifických potrieb každého jedného dieťaťa. Dôraz sa kladie na samostatnú prácu žiaka a na ukončenie každého ročníka žiak musí vypracovať a obhájiť svoju ročníkovú prácu. Najlepšie práce postupujú do celoškolského kola a sú prezentované pred širšou verejnosťou.
Ale prosím vás. To žartujete, že? To, že „si deti ani neuvedomujú, že prebieha vyučovanie” u mňa zvlášť vyvoláva úsmev. Takže som si vlastne nemal všimnúť, že si celú hodinu píšeme poznámky plné neznámych odborných pojmov, o ktorých si mimochodom som dosť istý, že ich v živote nebudem potrebovať, a ak budem, tak si ich vyhľadám na Wikipédii? (No, ale zachádzam priďaleko od pôvodnej témy, „nepotrebným vedomostiam” sa určite budem venovať v nejakej ďalšej úvahe.)
Samozrejme, tu hlavne ide o nepresnosť textu. Nebolo by veľmi dobré, keby odbornosť vo vyšších ročníkoch úplne nahradila uvoľnená atmosféra z prvého stupňa, ale nejaká zmena možno je na mieste. (Keď už nič iné, tak aspoň zmena obsahu tej stránky.)
Ďalej je tu otázka slovné hodnotenie kontra známky. Napriek tomu, že stojí za zamyslenie, tentoraz nebudem kritizovať. Momentálny prístup (na prvom stupni slovné hodnotenie a ďalej známky) považujem vo väčšine prípadov za dobrý. Ale mám pocit, že nie je ideálny. Známky mne samému neposkytujú žiadnu informáciu. „Zlepšovanie známok” je významné; teraz mám vo väčšine prípadov jednotky, ale nie som si úplne istý, či by bola situácia rovnaká aj pri slovnom hodnotení.
Tu je to ťažké rozumne vyvážiť a nájsť ten správny kompromis. Problémy so súčasným prístupom by vyriešilo, keby sa nerátala známka žiaka podľa súčtu získaných bodov, ale učiteľ by mal vlastné záznamy o tom, aký je žiak aktívny atď atď. Toto síce rieši problém so „zlepšovaním známok” (aby sa vám zlepšila známka, nejde to cez tvorbu „bonusových aktivít”, ale naozaj sa musíte zlepšiť), ale prináša obrovskú kopu ďalších problémov, mimo iného: neobjektívnosť; nejednoznačnosť známky; zložitosť udržiavania aktuálnej predstavy o svojich známkach.
A mimochodom, čo sebahodnotenia? Veľa ľudí o nich má veľmi kladnú mienku, aké je na našej škole úžasné, že ich máme atď, ja to veľmi neviem posúdiť, ale vadí mi na nich jedna vec: do približne posledných troch sebahodnotení som napísal takmer to isté. Skrátene je ten obsah tento: v mojich veľmi obľúbených predmetoch (väčšinou Inf, M, Aj, Sj, …) som úplne skvelý (to sa nechcem vychvaľovať alebo čokoľvek podobné, ale naozaj si to o sebe nahováram:), v mojich trochu menej obľúbených predmetoch (väčšinou F, Ch, …) sa mi darí dosť dobre, v mojich nie práve obľúbených predmetoch (väčšinou D, G, Bi, …) to väčšinou zvládam udržiavať na jednotke, a v mojich neobľúbených predmetoch (väčšinou Nj, …) sa mi až na detaily darí.
Neviem, či je tento problém iba u mňa, ale prestávam chápať pointu toho celého. Veď je to vždy to isté, a tak skoro sa to pravdepodobne nezmení. Nemám kde napísať čokoľvek iné ako že sa mi darí, a to z toho jednoduchého dôvodu, že sa mi proste (nanešťastie nie vždy) darí.
Na chvíľu teraz prejdem konkrétne ku mojej triede. Aj keď nemám dostatok údajov, aby som ju porovnával s ostatnými, povedal by som, že čo sa správania týka, naši žiaci sú výnimoční. (Česť výnimkám.)
Mnohí žiaci v našej triede vyrušujú – veľmi, často a na mnohých predmetoch. Ako nad tým rozmýšľam, asi by bolo presnejšie povedať „pri mnohých učiteľoch”. Podľa všetkého nejde (až tak) o predmet samotný, ako o autoritu a osobnosť učiteľa, ktorý ju učí. Hrubé (a veľmi subjektívne a nepresné) zoradenie predmetov podľa množstva vyrušovania na hodinách by bolo asi nasledovné: biológia, nemčina, komunita, informatika, angličtina, chémia, matematika, fyzika, geografia, dejepis, telesná výchova, slovenčina. (Predmety rozdelené na viacero skupín, napr. angličtina a informatika, nemusia odrážať stav vo všetkých skupinách.)
Vyrušovanie je čudné. Nevidím logické zdôvodnenie, prečo vyrušovať, a vyrušujú najmä deti, z čoho usudzujem, že si plne neuvedomujú, že je to okoliu nepríjemné, alebo sa nudia a nemajú čo robiť, alebo to je jednoducho zlozvyk. (Alebo kombinácia všetkého naraz.)
Uvažujme nad týmto: aké by malo dôsledky, odteraz rozdeľovať žiakov do tried podľa toho, ako vyrušujú? Vznikla by (ak sú triedy dve) jedna dobrá trieda a jedna zlá trieda. Ako by to ovplyvnilo učiteľov? Kamarátske vzťahy? Aký rozdiel by bol, keby sa to robilo iba na nových triedach (prímanoch), oproti tomu, keby sa to od nového školského roka urobilo všade? Nebude lepšie rozdeľovať ľudí podľa prospechu? Aké je momentálne používané rozdeľovanie? Aké má dôsledky to? Je to celé vôbec zmysluplný a užitočný nápad?
Týmto by som túto úvahu uzavrel, keďže neviem, čo viac k tejto téme napísať. Mimochodom, dúfam, že moja ďalšia, menej kritická úvaha o škole a vyučovaní všeobecne bude adresovať otázky ako zmysel učenia, povinnú školskú dochádzku, alternatívy a samoštúdium, obľúbené a neobľúbené predmety, aj návrhy na vylepšenia súčasného školského systému.