Cesta k mojej dospelosti

Cesta k mojej dospelosti 

Áno, priznávam. Príroda mi nenadelila spoľahlivú pamäť, ale na každú otázku, každú nástrahu, každú odpoveď s ktorou som sa zoznámil v prirodzenej snahe stať sa dospelým pamätám lepšie, než samotný osud. Keď som sa lúčil s bránami škôlky netušil som aké quantum hlúposti v mojej malej nevinnej hlavičke blúdi. V tej dobe bol môj život ako nepredvídateľný smer nevedno kam kráčajúceho vetra. 

Čas plynul a môj rodný list začal šedivieť. To bolo znamenie, že moja anorektická peňaženka si žiada oficiálne potvrdenie o totožnosťi majiteľa. Netrvalo dlho a čerstvo prevzaný občianský preukaz som ubytoval v spomínanej peňaženke.

Konečne som dospel, povedal som si a sebavedomím krokom som šiel do kúpelne, žmurkol na zrkadlo a nežne sa prihovoril: Zrkadielko, zrkadielko povedz že mi ty úprimne, kde vidíš moju budúcnosť? Si naučený do školy? Ozvalo sa z kuchyne. Iba hlúpy ľudia sa musia učiť zašomral som si popod nos a tváriac sa že nič nepočujem som šiel do izby. Sotva som stihol uložiť svoje lenivé kosti do postele, niekto zaklopal. To snáď nie je pravda pomyslel som si a šiel otvoriť. Neskoro, mama bola rýchlejšia.

Po chvíli prišla do mojej izby pozrela na mňa a podávajúc mi obálku povedala: Tu je tvoja budúcnosť. Zagúľal som očami a čítal bla bla bla bla bla bla. Wauu super skvele skríkol som a tváril sa, že som nadšený viac než ona pretože po základnej škole som chcel pracovať a zarábať veľa peňazí. Moje predstavy o budúcnosti boli síce pekné ale bohužiaľ chýbali im pevné základy. A tak prišiel ten, osudový deň. Vyučovanie v novej škole začínalo o ôsmej hodine, samozrejme to by som nebol ja, keby som zmeškal hodinu či dve.

Vôbec som sa neukázal v škole, pomaly by som zabudol na to, že som študent ak by mi otcova ruka neosviežila pamäť so slovami: Buď budeš chodiť do školy, alebo odídeš z tohto bytu. V tej chvíli ma osvietil blesk z jasného neba s myšlienkou hodnou nobelovej ceny za hlúposť. Požičal som si pár tisíc korún z otcovej peňaženky vzal to najnutnejšie a vybral sa na vandrovku. Prvá zástavka bola Praha, matka všech mnest.

Netrvalo dlho a našiel som si prácu a pekné bývanie. Šťastena mi hádzala pod kolená vysoké karty, nesťažoval som sa. Napokon prišiel deň D a šéf si ma zavolal do kancelárie. Jeho obvyklí úsmev vystriedal chladný pohľad. Pohľad na Vás neveští nič dobré tichým hlasom som poznamenal.

Áno musím Vám oznámiť, že napriek Vaším zručnostiam som pod nátlakom nadriadeného nútený vzhľadom na fakt, že nemáte dostatočnú kvalifikáciu požiadať Vás o vrátenie všetkých služobných veci najneskôr do konca týždňa a. dobre dobre dobre zbohom arogantne som mu skočil do reči a odišiel. Vtedy nadišiel ten bod zlomu.

Chvíľa v ktorej som si uvedomil aké dôležité je pre mňa vzdelanie. Nie preto, aby ma nevyhodili z práce, ale hlavne preto, aby som mal v rukáve eso. Eso ktoré mi pomôže pretĺkať sa životom bez nerozvážnych rozhodnutí. O tom by sa dali písať romány, ale nebudem lebo toto nie je úvaha, ale rozprávanie o mojej 23 ročnej neukončenej ceste k dospelosti ktorej záver neviem, ale viem ,že symbolom poslednej bodky tohto rozprávania bude maturitné vysvedčenie.