Protiklady jesene (Umelecký opis)

Protiklady jesene (Umelecký opis)

Ktoré ročné obdobie je krajšie a farebnejšie ako jeseň? Je to čas, kedy sa stromy začínajú pripravovať na dlhú mrazivú zimu. Ich ročná púť sa končí a ich skon je vyfarbený v krvavých farbách. Indiánska legenda hovorí, že je to krv „nebeských medveďov“, čo sfarbuje lístie dočervena. Kanaďania tomuto obrovskému ohňostroju farieb, akoby darovaných pred dlhou zimou, hovoria: „Indiánske“ leto. Farebné, krásne, upokojujúce.

Protiklady. Koniec a začiatok, pestrosť lístia, sivosť zeme. Teplo, ktoré vyžarujú stromy, sychravosť ovzdušia. Jeseň – optimistická aj depresívna. Nádherná a zároveň mrazivá. Jej súčasti sa dopĺňajú. Existujú spoločne.
Veľké, ťažké listy bez života klesajú nadol. Maličké plachtia vzduchom, vznášajú sa v ovzduší. Vietor ich vrhá k zemi, aby ich vzápätí zdvihol k nebu. Hrá sa s nimi, prepletá ich pomedzi nehybné kmene i jemne sa chvejúce konáre.

Hrá hru na naháňačku. Sleduje vtáky, zvieratá i ľudí. Obkolesí ich a opäť poženie listy ďalej, príde a zmizne. Pohladí vodnú hladinu a zdvihne drobné vlnky, ktoré poháňa ďalej až kým sa nestratia.  Okolo nie je ticho. Stromy si šepocú. Šepkajú ľuďom príbehy i rozprávky a počúvajú, čo im povieme my. Čakajú. Sú trpezlivé. Sú staré a mocné. Sú krehké a unavené. Ale my, ľudia, im nerozumieme. My nevieme počúvať a nechceme vedieť, čo nám rozprávajú.

Vo vzduchu znejú tóny. Nízke, jemné. Nežné ako vietor, ktorý hladí po tvári a unáša pramienky vlasov. Tóny občas vysoké a veselé, keď vetrík píska okolo kmeňov a našich nôh. Jeseň vonia. Vonia ako suchá pokosená tráva, možno ako veľmi starý papier poliaty kávou. Úplne inak ako jar. Tá je svieža, čerstvá. Toto je vôňa stará, takto sú cítiť staré veci. Príjemne upokojujúco. Toto premenlivé ročné obdobie mám v podstate rada aj keď sa krátia dni a predlžujú sa noci.