Zvoní mám leto (Umelecký opis)

Zvoní mám leto (Umelecký opis)

Máme šťastie. Príroda svoje zákonitosti zvykne dodržiavať. Leto zvoní na všetky zvončeky, ktoré má. Počujeme ich v školách, kanceláriách, továrňach. Končí sa školský rok, prichádzajú prázdniny a čas dovoleniek, oddychu.

Počas letných prázdnin často chodievam do prírody. Vždy idem na horskú lúku, ktorú slniečko zalieva svojím svitom a na ktorej sa rozprestierajú koberce kvetov. Striebristé vlnky potoka, ktorý preteká týmto údolím, hravo žblnkajú v kamennom koryte, tvoria malé víry a prskajú na korene stromov, ktoré sú tak plytké, že až vykúkajú zo zeme ako zvedavé hadie mláďatá.

Popoludňajšie slniečko svieti na vodu a v zlatistých odleskoch sa odráža na hladine. Ľahký vánok jemne ohýba vodné tŕstie. V čírej vode sa odráža i belasá obloha s obláčikmi, ale aj kríky a stromy na brehoch. Milé čvirikanie sýkoriek akoby dopĺňalo žblnkot potôčika. Popri potôčiku sa fialovejú zvončeky, šafrán, belie sa rožec, kukučka lúčna, záružlie, lomikameň,  veronika ma upúta svojimi belasými šatami a šťavel zase ryšavými.

Z lúky prechádzam na kopec, pod ktorým leží rybník. Ponad rybník sa klenie most, ktorý zároveň oddeľuje aj spája javorový a jedľový lesík. Niekedy však náš lesík, ktorý je cez deň krásny a pestrofarebný, no v noci temný a plný tajomných zákutí, pôsobí trochu strašidelne. Nevládne tam čulý ruch ako vo svetlejších lesoch. V našom lese kraľuje ticho. V noci, keď je všade navôkol tma, mesačné svetlo presvitá cez vetvy stromov a vytvára čarovné tiene a obrazce, ktoré chvíľami miznú a chvíľami sa znova  zjavujú.

Pri západe slnka na les padá súmrak, všetok štebot slabne. Mliečnobiela hmla stúpa nad chladnou hladinou potoka. Je jemná ako závoj, trhá sa na steblách tŕstia, vznáša sa pomedzi vetvy starej vŕby a rukami sa dotýka okrajov potoka. Na nebi svieti jasný prívetivý mesiac, ktorý svojím nočným zábleskom osvetľuje hory týčiace sa do výšok, domy, rozkvitnuté kvety v záhradkách i potok.

Niekedy sa mesiac skryje za oblaky, ktoré značia zúrivú búrku. Dunenie hromov sa odráža od skalnatých stien. Ich hrozivá ozvena sa nesie údolím.  Krajina oťažie pod náporom  tmavých mračien. Začína fúkať silný, nepokojný vietor, ktorý všetko dvíha a vzápätí odhadzuje na zem. Správa sa akoby chcel všetko pozametať, polámať, povytŕhať zo zeme a zničiť. Všetko sa uteká skryť.

Zvieratá sú bezradné, niektoré bežali do svojich brlohov, iné sa túlia k stromom. Ľudia zháňajú predmety, ktoré chceli ukryť z obavy pred zničením. Chaos a strach. Dunenie a burácanie podporuje blýskanie, ktoré zas každou minútou približuje. Obloha sa rozplače. Prudkým dažďom pokropí prašnú zem.

Ráno, keď slnko vyjde nad obzor a búrka ustane, pavučinky medzi vetvičkami vyzerajú ako čipkované záclony. Chvejú sa na nich kvapky dažďa a ligocú sa ako diamanty. Je tu opäť jasný čistý letný deň.